Aspekty ochrany ľudského života v exhortácii Amoris Laetitia

Radosť z lásky – taký je slovenský názov posynodálnej exhortácie AMORIS LAETITIA od Sv. Otca Františka. Bola podpísaná 19. marca 2016, po dvoch rokoch synodálnych zasadaní na tému rodinného života.

Piata časť exhortácie nesie názov Láska, ktorá sa stáva plodnou. Zameriava sa pro-kreatívny rozmer manželstva. Pápež v nej otvára duchovné a psychologické záležitosti, ktoré súvisia s príchodom dieťaťa na svet. Ponúka významné bohatstvo myšlienok, preto ju tu uvádzame v plnom znení:

165. Láska vždy dáva život. Manželská láska sa preto „nevyčerpáva iba v rámci spoločenstva manželov […] Manželia, keď sa navzájom darujú sebe, darujú zo seba novú skutočnosť, dieťa, živý obraz svojej lásky, trvalý znak manželskej jednoty, ako živú a nedeliteľnú syntézu svojho otcovstva a materstva“.176

Prijať nový život

166. Rodina je nielen prostredím plodenia, ale aj prijatia nového života, ktorý prichádza ako Boží dar. Každý nový život „nám umožňuje objaviť najnezištnejší rozmer lásky, nad ktorým budeme vždy žasnúť. Je to krása toho, keď sme vopred milovaní: deti sú milované skôr, než prichádzajú na svet“.177 Toto odzrkadľuje primát Božej lásky, ktorá vždy preberá iniciatívu, pretože deti „sú milované skôr, než urobili čokoľvek, čím by si to zaslúžili“.178 No „mnohé deti sú od začiatku odmietnuté, opustené, okradnuté o svoje detstvo a o svoju budúcnosť. Niekto sa opováži povedať, takmer akoby na vlastné ospravedlnenie, že bola chyba priviesť ich na svet. To je hanebné! […] Načo sú nám slávnostné vyhlásenia práv človeka a práv dieťaťa, keď potom trestáme deti za chyby dospelých?“179 Ak dieťa prichádza na svet v neželaných okolnostiach, rodičia alebo iní členovia rodiny musia urobiť všetko preto, aby bolo prijaté ako Boží dar a aby prevzali zodpovednosť za jeho prijatie – s otvorenosťou a láskavosťou. Pretože „keď ide o deti, ktoré prichádzajú na svet, žiadnu obetu dospelých nemožno pokladať za príliš nákladnú alebo príliš veľkú, keď sa treba vyhnúť tomu, aby si dieťa myslelo, že je chybou, že nemá žiadnu hodnotu, tomu, aby bolo ponechané na zranenia života a aroganciu ľudí“.180 Dar nového dieťaťa, ktoré Pán zveruje otcovi a mame, začína prijatím, pokračuje opatrovaním počas pozemského života a má ako konečný cieľ radosť večného života. Jasný pohľad smerom k najvyššiemu uskutočneniu ľudskej osoby poskytuje rodičom lepšie uvedomenie si vzácnosti daru, ktorý im bol zverený: vskutku práve im dáva Boh možnosť vybrať meno, ktorým bude on každé zo svojich detí volať naveky.181

167. Mnohopočetné rodiny sú radosťou Cirkvi. V nich láska prejavuje svoju štedrú plodnosť. To neznamená zabudnúť na zdravé upozornenie svätého Jána Pavla II., ktorý vysvetľoval, že zodpovedné rodičovstvo nie je „plodenie bez obmedzenia alebo vedomia o tom, čo to znamená vychovávať deti, ale možnosť daná manželským párom nato, aby múdro a zodpovedne využívali svoju neporušiteľnú slobodu, berúc do úvahy sociálne a demogra cké skutočnosti, ako aj vlastnú situáciu a legitímne túžby“.182

Láska v tehotenskom očakávaní

168. Tehotenstvo je náročné obdobie, ale aj úžasný čas. Matka spolupracuje s Bohom, aby vznikol zázrak nového života. Materstvo pochádza „zo špeci ckej schopnosti ženského organizmu, ktorý so stvoriteľskou osobitosťou slúži na počatie a splodenie ľudskej bytosti“.183 Každá žena sa podieľa na „tajomstve stvorenia, ktoré sa obnovuje v ľudskom plodení“.184 Ako hovorí žalm: „Utkal si ma v živote mojej matky“ (Ž 139, 13). Každé dieťa, ktoré sa formuje vnútri svojej matky, je večným projektom Boha Otca a jeho večnej lásky: „Skôr než som ťa utvoril v matkinom lone, poznal som ťa; skôr než si vyšiel z lona, zasvätil som ťa“ (Jer 1, 5). Každé dieťa je odjakživa v Božom Srdci a v okamihu, keď je počaté, plní sa večný sen Stvoriteľa. Pomyslime na to, aká je hodnota embrya – od okamihu, v ktorom sa počalo! Treba naň pozerať tým pohľadom lásky Otca, ktorý vidí ponad každé zdanie.

169. Žena môže mať v tehotenstve účasť na tomto Božom projekte, keď sníva o svojom dieťati: „Všetky mamy a všetci otcovia snívali o svojich deťoch deväť mesiacov. […] Rodina bez sna nie je možná. Keď sa v rodine stratí schopnosť snívať, deti nerastú, láska nerastie, život ochabuje a vyhasína.“185 Ak ide o pár kresťanských manželov, v tomto sne sa nevyhnutne objavuje aj krst. Rodičia ho pripravujú svojou modlitbou, zverujúc dieťa Ježišovi ešte pred jeho narodením.

170. Vďaka vedeckým pokrokom je dnes možné dopredu vedieť, akú farbu vlasov bude mať dieťa a akými chorobami bude možno v budúcnosti trpieť, pretože všetky somatické vlastnosti tejto osoby sú vpísané do jej genetického kódu už v embryonálnom štádiu. Ale len Otec, ktorý ho stvoril, ho pozná naplno. Len on vie, čo je najvzácnejšie a čo je najdôležitejšie, pretože on vie, kto je to dieťa, aká je jeho najhlbšia identita. Matka, ktorá ho nosí vo svojom lone, potrebuje prosiť o Božie svetlo, aby mohla svoje dieťa poznať do hĺbky a očakávať ho také, aké je v skutočnosti. Niektorí rodičia cítia, že ich dieťa neprichádza v najlepšom okamihu. Potrebujú prosiť Pána, aby ich uzdravil a posilnil –, aby toto dieťa naplno prijali a mohli ho srdečne očakávať. Je dôležité, aby sa dieťa cítilo očakávané. Dieťa nie je doplnok alebo riešenie osobnej ašpirácie. Je to ľudská bytosť s nesmiernou hodnotou, ktorá nemôže byť použitá na vlastný prospech. Teda nie je dôležité, či ti tento nový život je alebo nie je užitočný, či má vlastnosti, ktoré sa ti páčia alebo nie, či zodpovedá tvojim plánom a tvojim snom. Pretože „deti sú dar. Každé je jedinečné a neopakovateľné. Dieťa milujeme preto, že je dieťa: nie preto, že je pekné alebo také či onaké; milujeme ho preto, že je dieťa! Nie preto, že myslí ako ja alebo stelesňuje moje túžby. Dieťa je dieťa“.186 Láska rodičov je nástrojom lásky Boha Otca, ktorý s nehou očakáva narodenie každého dieťaťa, akceptuje ho bez podmienok a prijíma nezištne.

171. Každú tehotnú ženu túžim láskavo poprosiť: staraj sa o svoju radosť, aby ti nič nevzalo vnútornú radosť z materstva. To dieťa si zaslúži tvoju radosť. Nedovoľ, aby obavy, starosti, komentáre druhých alebo problémy uhasili radosť z toho, že si Božím nástrojom pre príchod nového človeka na svet. Staraj sa o to, čo treba urobiť alebo pripraviť, ale bez znepokojovania, a chváľ Boha ako Mária: „Velebí moja duša Pána a môj duch jasá v Bohu, mojom Spasiteľovi, lebo zhliadol na poníženosť svojej služobnice“ (Lk 1, 46 – 48). Ži s pokojným entuziazmom uprostred svojich starostí a modli sa k Pánovi, nech opatruje tvoju radosť, aby si ju mohla preniesť na svoje dieťa.

Láska matky a otca

172. „Deti, ktoré sa práve narodili, začínajú spolu s výživou a opaterou dostávať do daru potvrdenie duchovných kvalít lásky. Skutky lásky idú cestou darovania osobného mena, zdieľania reči, porozumenia pohľadov, rozžiarenia úsmevov. [Deti] sa tak učia, že krása spojiva medzi ľudskými bytosťami poukazuje na našu dušu, hľadá našu slobodu, prijíma odlišnosť druhého – spoznáva ho a rešpektuje ako partnera v dialógu. […] A to je láska, ktorá v sebe nesie iskierku lásky Božej!“187 Každé dieťa má právo prijímať lásku matky aj otca: obaja sú nevyhnutní na jeho celistvé a harmonické dozrievanie. Ako povedali austrálski biskupi, obaja „prispievajú, každý odlišným spôsobom, k rastu dieťaťa. Rešpektovať dôstojnosť dieťaťa znamená uznávať jeho potrebu a prirodzené právo mať matku i otca“.188 Nejde len o lásku otca a matky, každú osobitne, ale aj o lásku medzi nimi navzájom, chápanú ako prameň vlastnej existencie; ako hniezdo, ktoré poskytuje prijatie, a ako základ rodiny. Inak sa zdá, že dieťa sa zredukuje na rozmarné vlastníctvo. Obaja, muž a žena, otec i matka, sú „spolupracovníkmi lásky Boha Stvoriteľa a akoby jeho tlmočníkmi“.189 Svojim deťom ukazujú materinskú a otcovskú tvár Pána. Okrem toho spolu vyučujú hodnotu vzájomnosti, stretnutia medzi odlišnými, pri ktorom každý prináša vlastnú identitu a vie aj prijímať od druhého. Ak pre nejaký nevyhnutný dôvod jeden z dvojice chýba, je dôležité hľadať spôsob, ako ho vynahradiť – pre dobro náležitého dozrievania dieťaťa.

173. Pocit osirotenia, ktorý dnes zažívajú mnohé deti a mnohí mladí, je hlbší, než si myslíme. Dnes uznávame ako plne legitímne a vhodné, že ženy chcú študovať, pracovať, rozvíjať svoje schopnosti a mať osobné ciele. Zároveň však nemôžeme ignorovať potrebu materinskej prítomnosti na strane detí, predovšetkým v prvých mesiacoch života. Skutočnosť je taká, že „žena stojí pred mužom ako matka, subjekt nového ľudského života, ktorý sa v nej počne a rozvíja, a z nej sa rodí na svet“.190 Umenšovanie prítomnosti matky s jej ženskými vlastnosťami znamená vážne ohrozenie pre našu zem. Oceňujem feminizmus, ak nežiada uniformitu a negovanie materstva. Pretože veľkosť ženy zahŕňa všetky práva, ktoré vyplývajú z jej neodňateľnej ľudskej dôstojnosti, ale aj z jej ženského génia, nevyhnutného pre spoločnosť. Jej špeci cky ženské vlastnosti – predovšetkým materstvo – jej udeľujú aj povinnosti, pretože jej ženskosť znamená aj osobitné poslanie na tejto zemi, ktoré spoločnosť musí chrániť a uchovávať pre dobro všetkých.191

174. Naozaj, „matky sú najsilnejšou protilátkou k šíreniu egoistického individualizmu. […] Práve ony svedčia o kráse života“.192 Bezpochyby, „spoločnosť bez matiek by bola neľudskou spoločnosťou, pretože matky vedia vždy, aj v tých najťažších okamihoch, svedčiť o nežnosti, oddanosti, morálnej sile. Matky často odovzdávajú aj najhlbší zmysel náboženskej praxe: v prvých modlitbách, v prvých gestách zbožnosti, ktoré sa dieťa naučí… Bez matiek nielenže by nebolo nových veriacich, ale viera by stratila značnú časť svojho jednoduchého a hlbokého tepla. […] Najdrahšie mamy, ďakujem, ďakujem vám za to, čím ste v rodine, a za to, čo dávate Cirkvi a svetu“.193

175. Matka, ktorá chráni dieťa svojou nežnosťou a súcitom, pomáha mu, aby sa naučilo dôverovať; aby zažilo, že svet je dobré miesto, ktoré ho prijíma – a to umožňuje rozvíjať sebaúctu, ktorá podnecuje schopnosť intimity a empatie. Na druhej strane postava otca pomáha vnímať limity skutočnosti a je charakteristická najmä orientáciou, otvorenosťou pre široký a bohatý svet výziev a pozvaním k námahe a bojovnosti. Otec s jasnou a šťastnou mužskou identitou – ten, ktorý vo svojom správaní k manželke spája náklonnosť a starostlivosť – je rovnako nenahraditeľný ako materinská opatera. Existujú exibilné roly a úlohy, ktoré sa prispôsobujú konkrétnym okolnostiam každej rodiny, ale jasná a presne de novaná prítomnosť dvoch postáv, mužskej a ženskej, vytvára najvhodnejšie prostredie pre dozrievanie dieťaťa.

176. Hovorí sa, že naša spoločnosť je „spoločnosťou bez otcov“. V západnej kultúre postava otca akoby bola symbolicky neprítomná, skreslená, vyblednutá. Zdalo by sa, že aj samotná mužnosť je spochybnená. Nastal pochopiteľný zmätok, pretože „najskôr to bolo vnímané ako oslobodenie: oslobodenie od otca-pána, od otca ako predstaviteľa zákona, nanúteného zvonku, od otca ako cenzora šťastia detí a prekážky emancipácie a autonómie mladých. V niektorých domoch v minulosti zavše vládla autoritatívnosť, ba v istých prípadoch aj útlak“.194 Avšak „ako to neraz býva, z jedného extrému sa ide do druhého. Problémom dnešných dní sa už nezdá rušivá prítomnosť otcov, ale skôr ich neprítomnosť, ,nezvestnosť‘. Otcovia sú niekedy takí koncentrovaní na seba, na svoju prácu a občas aj na svoje osobnú sebarealizáciu, že zabúdajú na rodinu. A malých a mladých nechávajú samých“.195 Prítomnosť otca, a teda aj jeho autorita, je tiež narušená tým, že sa čoraz viac času venuje komunikačným prostriedkom a zábavnej technológii. Okrem toho sa dnes autorita vníma podozrievavo a dospelí sú tvrdo spochybňovaní. Oni sami opúšťajú istoty, a preto neponúkajú svojim deťom isté a dobre podložené usmernenia. Nie je zdravé, aby sa zamieňali úlohy rodičov a detí: to poškodzuje primeraný proces zrenia, ktorý deti potrebujú absolvovať, a upiera im lásku, ktorá je schopná ich usmerniť a pomôcť, aby dozreli.196

177. Boh vkladá otca do rodiny, aby vzácnymi vlastnosťami svojej mužskosti „bol nablízku manželke, aby všetko zdieľali – radosti a bolesti, námahy a nádeje. A [aby] bol nablízku deťom pri ich raste: keď sa hrajú a keď sa venujú povinnostiam, keď sú bezstarostné a keď sú znepokojené, keď sa vyjadrujú a keď sú mĺkve, keď majú odvahu a keď majú strach, keď urobia chybný krok a keď znovu nájdu cestu; prítomný otec, vždy. Povedať prítomný neznamená to isté ako povedať kontrolór. Pretože otcovia – prílišní kontrolóri – potláčajú deti“.197 Niektorí otcovia sa cítia zbytoční a nepotrební, ale pravda je, že „deti potrebujú otca, ktorý na nich čaká, keď sa vracajú od svojich neúspechov. Urobia všetko, aby si to nepripustili, aby to nedali na sebe znať, ale potrebujú to“.198 Nie je dobre, keď deti zostávajú bez otcov, a tak prestávajú byť deťmi príliš skoro.

Rozšírená plodnosť

178. Mnohé manželské páry nemôžu mať deti. Vieme, koľko utrpenia to spôsobuje. Na druhej strane vieme aj to, že manželstvo „nie je ustanovené iba na plodenie… Preto i keď [manželia] nemajú deti, hoci po nich zväčša vrúcne túžia, manželstvo ako celoživotné spolunažívanie a spoločenstvo trvá aj naďalej a zachováva si svoju hodnotu a nerozlučiteľnosť“.199 Okrem toho „materstvo nie je výlučne biologickou skutočnosťou, ale vyjadruje sa rozličnými spôsobmi“.200

179. Adopcia je cesta, ako uskutočniť materstvo a otcovstvo veľmi štedrým spôsobom, a chcem povzbudiť všetkých, ktorí nemôžu mať deti, aby rozšírili a otvorili svoju manželskú lásku pre prijatie tých, ktorí sú ukrátení o primeraný rodinný kontext. Nikdy neoľutujú, že boli štedrí. Adopcia je skutkom lásky – darovaním rodiny tomu, kto ju nemá. Je dôležité nástojiť na tom, aby legislatíva uľahčovala postupy pre adopciu, predovšetkým v prípade neželaných detí, aby sa predišlo potratu a zanedbaniu. Tí, ktorí čelia výzve adopcie a danú osobu prijímajú bezpodmienečným a nezištným spôsobom, stávajú sa prostredníkmi lásky Boha, ktorý hovorí: „Keby aj tvoja matka zabudla na teba, ja na teba nikdy nezabudnem“ (porov. Iz 49, 15).

180. „Rozhodnutie pre adopciu a pre pestúnsku starostlivosť vyjadruje osobitnú plodnosť manželskej skúsenosti, nielen v prípadoch, keď je táto skúsenosť bolestne poznačená neplodnosťou. […] Naproti tým situáciám, v ktorých sa dieťa nárokuje za každú cenu, berie sa ako právo na vlastné uskutočnenie, správne mienená adopcia a pestúnska starostlivosť ukazujú dôležitý aspekt rodičovstva a detstva, lebo pomáhajú spoznať, že deti, či už vlastné, adoptované, alebo zverené do starostlivosti, sú autonómne a je potrebné ich prijať, milovať a starať sa o ne, nielen ich priviesť na svet. Rozhodnutia o adopcii a zverení do pestúnskej starostlivosti by mali byť vždy inšpirované predovšetkým záujmom dieťaťa.“201 Na druhej strane „obchodovaniu s deťmi medzi krajinami a svetadielmi treba zabrániť vhodnými legislatívnymi zásahmi a kontrolami zo strany štátov“.202

181. Je vhodné tiež pripomenúť, že splodenie a adopcia dieťaťa nie sú jedinými spôsobmi, ako žiť plodnosť lásky. Aj rodina s mnohými deťmi je povolaná zanechať stopu v spoločnosti, do ktorej je vložená – pre rozvinutie iných foriem plodnosti, ktoré sú akoby predĺžením tej lásky, ktorá rodinu podopiera. Kresťanské rodiny nech nezabudnú, že „viera nás neberie z tohto sveta, ale nás doň hlbšie vkladá. […] Vskutku každý z nás má osobitnú úlohu pri príprave príchodu Božieho kráľovstva“.203 Rodina nesmie chápať seba samu ako košiar, ktorý treba chrániť pred spoločnosťou. Nezostáva čakať, ale vychádza zo seba – v solidárnom hľadaní. Takýmto spôsobom sa stáva miestom integrácie osoby do spoločnosti; miestom zjednotenia medzi verejným a súkromným. Manželia potrebujú nadobudnúť jasné, presvedčivé vedomie ohľadom svojich spoločenských povinností. Keď k tomu dôjde, cit, ktorý ich spája, sa neumenší, ale naplní novým svetlom – ako to vyjadrujú aj nasledujúce verše:

„Tvoje ruky láskajú ma pohladením, súzvukom sú pre mňa každodenným; milujem ťa, veď tvoje ruky s nasadením, pre spravodlivosť sú vždy dobrodením.

Ľúbim ťa, veď v tebe lásku našiel som, spoločníčku moju, všetko vo všetkom; bok po boku, keď kráčame chodníkom, viacej sme, než len jeden pri druhom.“204

182. Žiadna rodina nemôže byť plodná, ak sa chápe ako príliš odlišná alebo „oddelená“. Aby sme sa vyhli tomuto riziku, pripomeňme si, že Ježišova rodina, plná milosti a múdrosti, nebola pokladaná za „zvláštnu“ – za cudzí dom, vzdialený od ľudu. Veď práve kvôli tomu mali ľudia problém uznať Ježišovu múdrosť a vraveli: „Skade to má tento? […] Vari to nie je tesár, syn Márie?“ (Mk 6, 2 – 3). „Vari to nie je tesárov syn?“ (Mt 13, 55). To potvrdzuje, že to bola jednoduchá rodina, blízka všetkým, normálne začlenená do ľudu. Ani Ježiš nevyrastal len v uzavretom a exkluzívnom vzťahu s Máriou a Jozefom, ale s obľubou sa pohyboval v rámci širšej rodiny, kde boli príbuzní i priatelia. To vysvetľuje, prečo sa jeho rodičia pri návrate z Jeruzalema domnievali, že dvanásťročný chlapec sa mohol stratiť v karaváne aj na celý deň – počúvajúc rozprávania a zdieľajúc starosti všetkých: „Nazdávali sa, že je v sprievode. Prešli deň cesty“ (Lk 2, 44). Naopak, niekedy sa stáva, že určité kresťanské rodiny – kvôli výrazovým prostriedkom, ktoré používajú; kvôli svojmu spôsobu vyjadrovania; kvôli tomu, ako sa správajú, kvôli neustálemu opakovaniu dvoch alebo troch tém – sú vnímané ako vzdialené, oddelené od spoločnosti, a dokonca aj ich príbuzní sa nimi cítia opovrhovaní a odsudzovaní.

183. Manželský pár, ktorý zažíva silu lásky, vie, že láska je povolaná uzdravovať rany opustených, nastoľovať kultúru stretnutia, bojovať za spravodlivosť. Boh rodine zveril projekt robiť svet „domáckym“,205 aby všetci ľudia dospeli k tomu, že budú každého človeka vnímať ako brata: „Pohľad zameraný na každodenný život dnešných mužov a žien nám bezprostredne poukazuje na všeobecnú potrebu silnej injekcie rodinného života. […] Nielen organizácia spoločného života čoraz väčšmi viazne v byrokracii, ktorá je úplne cudzia základným ľudským putám, ale aj spoločenské a politické zvyklosti často vykazujú znaky úpadku.“206 Naopak, otvorené a solidárne rodiny poskytujú priestor chudobným, sú schopné vytvoriť priateľstvo aj s tými, ktorí sa majú horšie než ony. Ak skutočne majú na srdci evanjelium, nemôžu zabudnúť na to, čo hovorí Ježiš: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“ (Mt 25, 40). Celkovo vzaté, žijú to, o čo nás tak výrečne žiada tento text: „Keď dávaš obed alebo večeru, nevolaj svojich priateľov ani svojich bratov, ani príbuzných, ani bohatých susedov, aby nepozvali aj oni teba a mal by si odplatu. Ale keď chystáš hostinu, pozvi chudobných, mrzákov, chromých a slepých. A budeš blahoslavený“ (Lk 14, 12 – 14). Budeš blahoslavený! Hľa, tu je tajomstvo šťastnej rodiny.

184. Svedectvom aj slovom rodiny rozprávajú druhým o Ježišovi, odovzdávajú vieru, prebúdzajú túžbu po Bohu a ukazujú krásu evanjelia i životného štýlu, ktorý nám evanjelium predkladá. Kresťanskí manželia tak skrášľujú šeď verejného priestoru, napĺňajúc ju farbami bratstva, sociálneho cítenia, ochrany krehkých osôb, žiarivej viery, aktívnej nádeje. Ich plodnosť sa rozširuje a transformuje do tisícov spôsobov sprítomnenia Božej lásky v spoločnosti.

Rozlišovať telo

185. V tejto línii je vhodné vziať vážne biblický text, ktorý sa zvykne interpretovať bez kontextu alebo veľmi všeobecným spôsobom, čím sa môže prehliadnuť jeho bezprostredný a najpriamejší význam, ktorý je výrazne sociálny. Ide o 1 Kor 11, 17 – 34, kde svätý Pavol čelí zahanbujúcej situácii v spoločenstve. V danom kontexte niektoré majetné osoby mali tendenciu diskriminovať chudobných, a to sa odohrávalo ešte aj pri družnom stretaní, ktoré sprevádzalo eucharistické slávenie. Zatiaľ čo bohatí si užívali svoje obľúbené jedlá, chudobní sa len prizerali a boli hladní: „a potom jeden je hladný a druhý opitý. Nemáte vari domy, kde môžete jesť a piť? Alebo opovrhujete Božou cirkvou a chcete zahanbiť tých, čo nič nemajú?“ (v. 21 – 22).

186. Eucharistia si vyžaduje začlenenie do jediného cirkevného tela. Kto prijíma telo a krv Krista, nemôže zároveň urážať to isté telo tým, že vyvoláva škandalózne rozdelenia a diskriminácie medzi jeho údmi. Treba vskutku „rozlišovať“ telo Pána, rozpoznávať ho s vierou a láskou – tak vo sviatostných znakoch, ako aj v spoločenstve, inak jeme a pijeme vlastné odsúdenie (porov. v. 29). Tento biblický text je vážnym upozornením pre rodiny, ktoré sa uzatvárajú do vlastného pohodlia a izolujú sa, avšak ešte špeci ckejšie pre tie rodiny, ktoré zostávajú indiferentné voči trápeniam chudobných a biednych rodín. Eucharistické slávenie sa tak stáva neustálou výzvou pre každého – nech „skúma sám seba“ (v. 28), aby otvoril dvere svojej rodiny väčšiemu spoločenstvu s tými, ktorí sú vylúčení zo spoločnosti, a prijal tak skutočne sviatosť eucharistickej lásky, ktorá z nás utvára jedno telo. Netreba zabúdať, že „aj ,mystika‘ Najsvätejšej sviatosti má sociálny charakter“.207 Keď tí, ktorí prijímajú, neakceptujú výzvu starať sa o chudobných a trpiacich, alebo keď súhlasia s rozličnými formami rozdelenia, pohŕdania a nespravodlivosti, Eucharistia je prijímaná nehodne. Naopak, rodiny, ktoré sa živia Eucharistiou na základe správnej dispozície, posilňujú svoju túžbu po bratstve, sociálny zmysel a úsilie starať sa o chudobných.

Rodinný život v širšom zmysle

187. Malé rodinné jadro by sa nemalo izolovať od širšej rodiny, v ktorej sú rodičia, strýkovia a tety, bratanci a sesternice, a tiež susedia. V takejto širokej rodine sa môžu nájsť takí, ktorí potrebujú pomoc alebo aspoň spoločnosť a prejav náklonnosti – alebo sa tam môžu vyskytovať veľké trápenia, ktoré potrebujú útechu.208 Individualizmus dnešných čias niekedy vedie k uzatváraniu sa do istoty malého hniezda a k tomu, že na druhých pozeráme ako na dotieravé nebezpečenstvo. Avšak takéto izolovanie neponúka viac pokoja a šťastia, ale uzatvára srdce rodiny a pripravuje ju o širší horizont bytia.

Byť deťmi

188. Na prvom mieste hovorme o vlastných rodičoch. Ježiš pripomínal farizejom, že opustiť rodičov protirečí Božiemu zákonu (porov. Mk 7, 8 –13). Nikomu neprospieva stratiť vedomie o vlastnom detstve. V každej osobe, „aj keď dospeje alebo zostarne, aj keď sa stane rodičom alebo zastáva zodpovedné miesto, stále ostáva identita dieťaťa. Všetci sme deti. A to nás stále znovu privádza k tomu, že život sme si nedali my sami, ale prijali sme ho. Veľký dar života je prvým darom, ktorý sme dostali“.209

189. Preto „štvrté prikázanie žiada deti, […] aby si ctili otca i matku (porov. Ex 20, 12). Toto prikázanie nasleduje hneď po tých, ktoré sa týkajú samotného Boha. Vskutku obsahuje čosi posvätné, čosi božské, čosi, čo je pri koreni všetkých ostatných druhov úcty prejavovanej medzi ľuďmi. A v biblickej formulácii štvrtého prikázania sa dodáva: ,aby si dlho žil na zemi, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh!‘ Čnostné puto medzi generáciami je zárukou budúcnosti a zárukou skutočne ľudského príbehu. Spoločnosť detí, ktoré si nectia svojich rodičov, je spoločnosť bez cti… Je to spoločnosť odsúdená na zaplnenie vyprahnutými a nenásytnými mladými ľuďmi“.210

190. Ale je tu aj druhá strana mince: „Mužopustísvojho otca i svoju matku“ (Gn 2, 24), hovorí Božie slovo. Toto sa niekedy nestane, manželstvo sa celkom neprijme – pretože nedošlo k takému zanechaniu a k takému oddaniu. Rodičia nemusia zostať osamotení ani zanedbaní, avšak kvôli manželskému spojeniu je potrebné ich opustiť tak, aby sa nový dom stal príbytkom, ochranou, základom a projektom – aby bolo naozaj možné stať sa „jedným telom“ (Tamže). V niektorých manželstvách dochádza k tomu, že pred vlastným manželským partnerom sa mnohé veci zakrývajú, ale povedia sa vlastným rodičom, až do tej miery, že viac zavážia názory rodičov než pocity a názory manžela alebo manželky. Nie je ľahké udržať takúto situáciu dlhodobo: je možná len provizórne – kým sa ešte tvoria podmienky na rast v dôvere a v dialógu. Manželstvo je výzvou na hľadanie nového spôsobu, ako byť deťmi.

Starí ľudia

191. „Neodožeň ma v čase staroby, neopusť ma, keď mi sily ochabnú“ (Ž 71, 9). To je výkrik starého človeka, ktorý sa bojí zabudnutia a opovrhnutia. Tak ako nás Boh pozýva, aby sme boli jeho nástrojmi na vypočutie prosby chudobných, očakáva od nás, že budeme počúvať volanie starých.211 Je to výzva pre rodiny a spoločenstvá, lebo „Cirkev sa nemôže a nechce prispôsobiť mentalite netrpezlivosti, o to menej ľahostajnosti a opovrhnutia starobou. Musíme prebúdzať spoločný zmysel pre vďačnosť, ocenenie, pohostinnosť, ktoré starému človeku umožnia, aby sa cítil ako živá súčasť svojho spoločenstva. Starí ľudia sú muži a ženy, otcovia a matky, ktorí tu boli pred nami na našej ceste, v našom dome, v našom každodennom zápase o dôstojný život“.212 Preto „tak veľmi si želám Cirkev, ktorá je výzvou pre kultúru skartovania – prostredníctvom prekypujúcej radosti z nového objatia medzi mladými a starými!“213

192. Svätý Ján Pavol II. nás pozval, aby sme boli pozorní na miesto starého človeka v rodine, pretože existujú kultúry, kde „v dôsledku zmäteného priemyselného rozvoja a urbanizácie vznikli a stále vznikajú neprípustné formy vyhosťovania starých ľudí“.214 Starí ľudia pomáhajú vnímať „kontinuitu generácií“ – prostredníctvom svojej „charizmy zošívať trhliny“.215 Často sú to práve starí rodičia, ktorí zaručujú prenos veľkých hodnôt na vnúčence, a „mnohí ľudia môžu povedať, že práve starým rodičom vďačia za svoje uvedenie do kresťanského života“.216 Ich slová, ich pohladenia, ich samotná prítomnosť pomáhajú deťom spoznať, že dejiny nezačínajú nimi, ale že sú dedičmi dlhej cesty a že treba mať úctu k zázemiu, ktoré nás predchádza. Tí, ktorí prerušujú putá s dejinami, budú mať ťažkosti vytvoriť stabilné vzťahy a uznať, že nie sú pánmi skutočnosti. Teda, „pozornosť voči starým má v spoločnosti veľký význam. Venuje spoločnosť starým ľuďom pozornosť? Je v nej pre starých miesto? Táto civilizácia bude napredovať, len ak dokáže rešpektovať múdrosť a rozumnosť starých“.217

193. Nedostatok historickej pamäti je vážnou poruchou našej spoločnosti. Je to nezrelá mentalita presvedčenia, že „to už je za nami“. Poznať a vedieť zaujať stanovisko voči minulým udalostiam je jedinou možnosťou, ako budovať budúcnosť, ktorá má zmysel. Nemožno vyučovať bez pamäti: „Len sa rozpomeňte na prvé dni“ (Hebr 10, 32). Rozprávania starých ľudí sú veľmi osožné pre deti a mládež, pretože vytvárajú spojenie s prežitou históriou – tak v rodine, ako aj vo štvrti a v krajine. Rodina bez rešpektu a starostlivosti o starých rodičov, ktorí sú jej živou pamäťou, je dezintegrovaná; naopak, rodina, ktorá pamätá, je rodinou, ktorá má budúcnosť. A tak „spoločnosť, v ktorej pre starých niet miesta alebo sú skartovaní, lebo robia problémy – taká spoločnosť v sebe nesie vírus smrti“,218 pretože „sa vytŕha z vlastných koreňov“.219 Súčasný jav, že ľudia sa cítia ako siroty – v zmysle diskontinuity, vykorenenia a zrútenia istôt, ktoré dávajú formu životu – nás vyzýva, aby sme z našich rodín urobili miesto, kde sa deti môžu zakoreniť do pôdy spoločnej histórie.

Byť súrodenci

194. Vzťah medzi súrodencami sa prehlbuje plynutím času a „puto bratstva, ktoré sa formuje v rodine medzi deťmi – keď k tomu dochádza v atmosfére výchovy k otvorenosti pre druhých – je veľkou školou slobody a mieru. V rodine, medzi súrodencami, sa učíme ľudskému spolužitiu. Možno si toho nie sme vždy vedomí, ale práve rodina do sveta uvádza bratstvo! Od tejto prvej skúsenosti bratstva, živenej citmi a rodinnou výchovou, štýl bratstva vyžaruje ako prísľub do celej spoločnosti“.220

195. Vyrastať medzi súrodencami ponúka krásnu skúsenosť vzájomnej starostlivosti a poskytovania i prijímania pomoci. Preto „bratstvo v rodine žiari osobitným spôsobom, keď vidíme horlivosť, trpezlivosť a náklonnosť, ktoré obklopujú najslabšieho či chorého bračeka alebo sestričku, alebo súrodencov so zdravotným postihnutím“.221 Treba uznať, že „mať brata alebo sestru, ktorí ťa majú radi, to je silná, nezaplatiteľná a nenahraditeľná skúsenosť“;222 avšak deti treba s trpezlivosťou vychovávať k tomu, aby sa k sebe správali bratsky. Toto cvičenie, často náročné, je skutočnou školou socializácie. V niektorých krajinách existuje tendencia mať len jedno dieťa, a preto skúsenosť bratstva začína byť menej bežná. V prípade, že nebolo možné mať viac než jedno dieťa, je potrebné nájsť spôsob, ako zabezpečiť, aby dieťa nevyrastalo osamotené alebo izolované.

Veľké srdce

196. Okrem malého kruhu, ktorý tvoria manželia a ich deti, je tu širšia rodina, ktorú nemožno ignorovať. Vskutku „lásku medzi mužom a ženou v manželstve a z nej prameniacu a šíriacu sa lásku medzi členmi rodiny – medzi rodičmi a deťmi, medzi bratmi a sestrami, príbuznými a rodinnými príslušníkmi – oduševňuje a ustavične poháňa vnútorná dynamická sila, ktorá robí rodinu čoraz pevnejším a prežívanejším spoločenstvom, ktoré je základom a dušou manželského a rodinného spoločenstva“.223 Do tohto prostredia sú vložení aj priatelia a spriatelené rodiny, tiež rodinné spoločenstvá, ktoré sa navzájom posilňujú v ťažkostiach, v sociálnej angažovanosti a vo viere.

197. Táto rozšírená rodina by mala s veľkou láskou prijímať slobodné mamičky, deti bez rodičov, osamelé ženy, ktoré sa musia starať o výchovu svojich detí; osoby so zdravotným postihnutím, ktoré si vyžadujú veľa náklonnosti a blízkosti, mladých, ktorí zápasia s nejakou závislosťou; osoby, ktoré nevstúpili do manželstva, tých, ktorí žijú oddelene alebo vdovy, ktoré trpia osamelosťou; starých a chorých, ktorým sa nedostáva podpory od vlastných detí – až po prijatie do svojho lona „aj tých, ktorých životy sú poznačené tými najhoršími katastrofami“.224 Môže tiež pomôcť vykompenzovať slabosť rodičov alebo objaviť a včas ohlásiť možné situácie násilia alebo zneužívania páchaného na deťoch, darujúc im zdravú lásku a rodinnú oporu, keď to ich rodičia nedokážu zabezpečiť.

198. Napokon nemožno zabudnúť, že v tejto rozšírenej rodine je aj svokor, svokra a všetci príbuzní manželského partnera. Jemnocit, ktorý je vlastný láske, umožňuje vyhnúť sa tomu, aby sme ich videli ako konkurentov, ako nebezpečné osoby, ako votrelcov. Manželský zväzok vyžaduje rešpektovať ich tradície a ich zvyky, snažiť sa pochopiť ich výrazové prostriedky, obmedziť kritizovanie, starať sa o nich a nejakým spôsobom ich integrovať do vlastného srdca – aj keď je potrebné zachovať legitímnu autonómiu a intimitu manželského páru. Tieto postoje sú aj vynikajúcim spôsobom vyjadrenia láskyplnej oddanosti voči vlastnému manželskému partnerovi.