“Chcela som vytvoriť niečo zmysluplné.”

Sedíme v Kaviarni od srdca, na Hlavnej ulici v Košiciach, zopár metrov od Námestia Maratónu mieru. Práve fenomén tejto neobyčajnej kaviarne je témou nášho rozhovoru. Obsluhujú nás totiž zdravotne znevýhodnení mladí ľudia. Oproti mne sedí spoluzakladateľka kaviarne a chránenej dielne, pani Andrea Miková. Spolu s pani Darinou Pištejovou v roku 2020 založili toto jedinečné dielo podpory pre zdravotne znevýhodnených. Úspešne objavili hodnotu ľudského života tam, kde by väčšina z nás možno mávla rukou. Pri dobrom zákusku sa zvedavo pýtam, ako a prečo to tu začalo.

Rozhovor pripravila Mária Bukšárová, pro-life koordinátorka pre dekanát Košice – Východ

Zapadá táto kaviareň do tvojich detských snov?

Nepamätám sa, žeby som mala sny. Veľmi rada som cestovala, nikto z rodiny nerobil v gastronomickom odvetví. Na základnej škole som mala rada matematiku, toto ma stále bavilo. Logicky som prišla k tomu, že som ekonómkou už vyše dvadsaťtri rokov. Robím účtovníctvo. Na školu ma neprijali, učila som sa sama. To bolo za čias komunizmu, takže tam sa nedalo dostáť „bez obálky“. Čiže som sa učila sama, účtovníctvo, mzdy, daňové priznania. To robím dlhé roky a Boh ma celý ten čas sprevádzal. Z detstva som nemala žiadne sny, nevedela som ešte, čo by som chcela, to mi Boh ukázal až neskôr.

Čo si robila predtým, ako si založila v roku 2020 chránenú dielňu?

Začínala som od jednoduchého účtovníctva pre moju mamku a ďalej ma v živote Boh viedol po rôznych firmách, kde som sa stále niečo naučila. Vždy mi dali nové úlohy, ktoré som nikdy nerobila a nepoznala. Ja som nereptala, že toto nebudem robiť, lebo toto nie je moja práca, vždy som sa snažila nejako to urobiť. Úlohy som prijala a takto som sa učila. Veľakrát som si pripadala ako v škole, v škole života. Boh bol ku mne dobrý a pomáhal mi. Snažila som sa a učila som sa. Nikdy som nič neodmietla, keď mi niečo dali urobiť. Napríklad v hoteli, manažéri odmietali isté úlohy, lebo sa nestíhali učiť ďalšie veci, a keď niečo nevedeli, tak odkázali na mňa: „Choďte za ekonómkou, ona to vie“. Všetci prišli za ekonómkou s úlohami, ktoré nevedeli urobiť: revízia elektriny, revízia plynu, revízia alarmov, dôležité akcie a podobné veci. Všetko som si zobrala, lebo to nemal kto robiť, a tak som sa veľa naučila. Platí to aj o komunikácii. Chodili nám tam známe osobnosti, celebrity, herci, politici. Mám pocit, že takto ma Boh učil. Vďaka tomu, keď som prišla sem, všetky potrebné vedomosti a schopnosti som ovládala. Nepotrebujem prevádzkarov, účtovníkov, ekonómov, alebo výpomoc, lebo to viem. Ďakujem Bohu za tieto talenty a schopnosti a uvedomujem si, že všetko pochádza od Neho a som vďačná.

Predsa len, predtým si bola zamestnankyňa, teraz riadiš firmu. To si vyžaduje odvahu na vlastnú päsť založiť podnik a udržiavať ho. Kto prišiel prvý s myšlienkou o založení sociálneho podniku?

V istom čase sme sa stretli s Darinkou, práve keď sme obe nemali prácu. Ja som už nechcela pracovať v zamestnaní, kde si ľudí nevážia, alebo tam majú zlé vzťahy. Chcela som vytvoriť niečo zmysluplné. Pamätám si, že som sa modlila k Bohu, že ja neviem čo plánuje, ale že ja som tu a nech sa stane Jeho vôľa. Ja neviem, čo mám robiť, ale On to vie. Ja som pripravená a ochotná dať svoje ruky, svoje srdce, ale neviem, do čoho idem. Vtedy prišla Darinka s pozvánkou na školenie o projekte sociálnych podnikov. Žila tým, no neovládala tie veci – založenie prevádzky, založenie s.r.o., ekonomickú časť. Potrebovala niekoho, kto jej s týmto pomôže. Ona vedela pracovať so zdravotne znevýhodnenými, ale neovládala tú druhú stránku. Takto sme spolu začali, všetko bolo fajn, všetko sme mali hotové a prišiel covid.

Takže…?

Namiesto otvorenia sme zavreli. Mali sme päť ľudí, ktorí chodili do práce. Vyrábali sme magnetky a dávali ľuďom ku káve, keď sme mohli mať otvorené. Bolo to ťažké, modlila som sa k Bohu. Bola to neistota. Každý šíril strach, ľudia zomierali. Bolo to, ako keby ťa niekto chcel vydesiť a povedať ti nech s tým skončíš a všetko zrušíš. Mali sme nakúpené zásoby, všetko sme mali prichystané. Počkali sme do leta, v lete sme otvorili a veľmi rýchlo sme sa rozbehli. Ľudia si nás veľmi rýchlo našli. Zamestnali sme ľudí a začali sme robiť cukrárske výrobky, lebo sme chceli mať vlastné zákusky. Nestíhali sme obsluhovať ľudí a vyrábať zákusky, s otvorenými ústami sme žasli a vedela ja som, že tu nie je nič moje a že za všetkým tým úspechom je Boh. Bola som v nemom úžase a veľmi vďačná. Bola to pre mňa veľká vec, že ľudia si nás našli. Zvlášť ak je okolo nás tak veľa iných prevádzok.

Si dobrá v ekonomike, no skúsenosť so zdravotne znevýhodnenými si nemala…

My sme boli s Darinkou kmotry omnoho skôr ako sme začali spolu pracovať. Keď sme tu začínali, ja som poznala len jej zdravotne znevýhodneného syna Dominika, no nikoho iného so zdravotným znevýhodnením. Väčšinou tu máme ľudí, ktorí majú mentálne znevýhodnenie. Či už Downov syndróm, autizmus, Wiliamsov syndróm alebo detská mozgová obrna. Sú to dospelí ľudia, ale na úrovni desať alebo dvanásť ročných detí. Nemôžu pracovať samostatne, nemôžu mat na starosti hotovosť alebo stroje, lebo tie nezvládnu. Musia mať zdravého človeka, ktorý im pomáha. Zo začiatku som sa bála, ako s nimi budem vychádzať. Nepracovala som v takom prostredí, kde by som sa s nimi stretla. Potom som si pomyslela, že je tu Darinka, ona ma Dominika, ona navštevovala tie zariadenia, stretáva aj iných znevýhodnených ľudí. Spoľahla som sa na to, že ona mi pomôže. Vôbec som nevedela, akí sú to ľudia, ako vystupujú, ako vedia pracovať.

Nastal nejaký posun po štyroch rokoch?

Po veľmi krátkej dobe som prišla na to, že sú to naozaj úžasní ľudia. Nič zvláštne netreba. Len láskavé a chápavé srdce. Tak sa k nim priblíži a spozná ich. Avšak, každý zdravotne znevýhodnený človek je iný. Niektorí sú objímacie typy, niektorí dotyky nemajú veľmi radi. Každý je iný a jedinečný a každého treba len spoznať. Podľa toho sa mu nastaví práca: čo dokáže urobiť, aké má schopnosti. Naučiť sa s nimi pracovať nebolo nič hrozné, netreba na to desať rokov štúdia. Do veľkej miery sú to rodičia, ktorí nám povedia, akí sú naši zdravotne znevýhodnení zamestnanci, aké majú schopnosti, v čom sú dobrí a čo sa im môže dať v práci robiť. S rodičmi našich zamestnancov máme veľmi dobré vzťahy a pravidelne komunikujeme …. najčastejšie pri dobrej káve a koláčiku.

Kaviareň ako chránená dielňa? Čo je to?

Je súčasťou našej firmy, ale je situovaná inde, lebo tu sme nemali priestory. Stále za nami chodili rodičia znevýhodnených detí, ktorí sú dospelí a mali by pracovať, avšak nemôžu kvôli svojmu znevýhodneniu. Nie sú zaraditeľní do bežného života. Bežné prevádzky ich nevedia prijať, lebo sú pomalí, nevedia dobre čítať, nevedia sa vyjadrovať, trasú sa im ruky. Treba im vytvoriť prostredie a podmienky, aby aj oni mohli pracovať a keďže, niektorí znevýhodnení môžu mať napr. prvky autizmu, nevyhovuje im hlučné prostredie a veľa ľudí, tak sme vedeli, že nie sú vhodní do prostredia kaviarne. Založili sme dielničku, kde môžu byť ľudia, ktorým je lepšie v pokojnejšom a stálom prostredí. Každý deň sú na rovnakom mieste, prídu v rovnaký čas, majú nejaké svoje práce, ktoré robia. Nerobia ťažké veci, aby to nebolo pre nich stresujúce. Tam im je lepšie. Veľmi sa teším, že sú spokojní a aj rodičia sú veľmi vďační. Sú veľmi prekvapení a v úžase, aké krásne veci urobili ich hendikepované deti. Máme tam jedného chlapca, ktorého mamka hovorí, že chlapec je šťastný, je v práci rád a je spokojný a každý deň o tom doma hovorí. Toto je pre ňu také potešujúce, lebo aj on si  zažil zamestnanie, kde bol ponižovaný a vysmievaný.

Toto je veľký krok, ako sa dá poslúžiť znevýhodneným. Že im dáte tú príležitosť, aby sa mohli angažovať. Keby sa niekto našiel, kto by chcel niečo také rozvíjať a podobným spôsobom integrovať znevýhodnených, čo by si odporúčala?

Sociálny podnik zahŕňa nie len zdravotne znevýhodnených, ale sú tam aj ľudia ktorí sú pred dôchodkom, ťažko zamestnateľné osoby: mamičky po materskej, ľudia z výkonu trestu. Tieto typy podnikov sú vhodné aj pre mestá a obce, lebo vedia pomôcť marginalizovaným skupinám obyvateľov so zamestnávaním. Obce a mestá môžu vytvorením sociálneho podniku predávať svoje služby a tak si sami vyriešiť nepriaznivú finančnú situáciu, ktorú všetky obce a mestá určite majú. Štát podniku pomôže so mzdami a obec môže služby predávať a zarábať. Na to je treba mať správneho človeka – lídra, ktorý bude zapálený pre túto vec, bude si uvedomovať a akceptovať aj s tým spojené problémy a ťažkosti, ktorých určite bude dosť. Najdôležitejšou podmienkou na to, ak človek chce robiť túto prácu je, že musí týchto ľudí milovať. Ak ich bude mať rád, potom to bude ľahké a príjemné.

V kaviarni si prakticky každodenne. Neriadiš to na diaľku. Je to pre teba práca ako tie predošlé, alebo je v niečom iná?

Vôbec som netušila, kam ma Boh zavedie, ale som šťastná. Je to obohacujúca práca. Aj keď nestíham, tak nereptám a nešomrem. Vždy, keď príde niekto zo zdrav. znevýhodnených zamestnancov, objíme ma a povie, že ma má tak strašne rád, tak na všetko ostatné môže ísť bokom. Je to tak vykompenzované. Napríklad, máme jednu zamestnankyňu s Downovým syndrómom, ktorá opisuje recepty z časopisov, prinesie nám ich a na konci strany dá veľké srdce. Napísala: „vy ste úžasné ženy, ja vás mám veľmi rada a aj tetu Darinu. Ďakujem, že tu môžem robiť. Veľa ste ma naučili.“ Ona prišla z Humenného. Tu sa prisťahovala kvôli robote. Nedá sa to ani porovnať s prácou, kde som mala šéfa, čo bral drogy. Nedalo sa s nim rozprávať ani riešiť pracovné veci, lebo cez deň stále spal. Práca bola pre mňa veľmi ťažká. Povedala som si, že ja sa roky sama vzdelávam, snažím sa, aby som pracovala pre takého človeka, ktorý si neváži nielen mňa a moju prácu, ale aj ostatných zamestnancov. Pre takýchto ľudí som už nechcela pracovať. V iných mojich zamestnaniach som si všimla, že často sú zlé vzťahy medzi zamestnancami. Ak človek má byť osem hodín na mieste, kde mu nie je dobre, tak je to trápenie. Snívala som o firme, kde sa budú dobre cítiť nielen zákazníci, ale aj zamestnanci.  

Iste v takej špeciálnej prevádzke máte aj špeciálne problémy…

Keď máme nejaké dlhodobé problémy, že nám niečo pokrivkáva, tak si urobíme poradu a všetci sa zídeme a opakujeme si povinnosti a úlohy, aby sa to pripomenulo. Po čase je lepšie, keď sa to preopakuje a takto sa veci riešia. Porozprávame sa, dohodneme sa, ale nikto tu neohovára, nerobia sa tu intrigy alebo nejaké skupinky: kto je s kým alebo proti niekomu, toto tu nie je. Takto sme to chceli obidve s Darinkou, aby tu bol takýto režim.

Zvyčajne o zdravotne znevýhodnených ľuďoch uvažujeme tak, že my im pomáhame a pre nich sa nasadzujeme. Vo vašej kaviarni ste urobili posun. Staviate ich do pozície spolupráce a partnerstva. Aj oni dávajú. Obsluhujú zdravých. Robia viditeľné dobro, nielen prijímajú. Dokázali a ukázali ste, že sú toho schopní…

V štandardnom kolektíve je všetko orientované na zisk. Bežní zamestnanci musia niečo vyrobiť, musia tam prísť nejaké peniaze do podniku, lebo sa to očakáva. V našej kaviarni je to orientované inak. Napríklad, pani v mojom veku je znevýhodnená, ma detskú mozgovú obrnu, ma psíka a ma invalidný dôchodok 150 eur. Mala by pracovať, lebo dostáva len polovičný invalidný dôchodok. Polovicu práce zaplatí štát a druhú polovicu si dorobí. Neprežila by so 150 eurami. Tu robí čašníčku. Nie je niekde v kúte a kreslí si. Zákazníci ich môžu vidieť a porozprávať sa s nimi. Vidia, že pracujú a každý z nich vidí, že majú nejaké znevýhodnenie. Chceli sme ich ukázať, a nie niekde skrývať. Niektorí zdravotne znevýhodnení zamestnanci pracujú v dielničke, lebo im je tam lepšie. Nevidno ich, ale vidno ich krásnu a kreatívnu prácu. Aj oni sú súčasťou tímu. Majú naplánované smeny a musia tu byť, sú pre náš podnik potrební a aj ich práca. Sú veľmi šikovní a veľmi vďační za prácu. Nestáva sa, žeby neprišli do práce, alebo že by sa vyhovárali. Žiadne výhovorky typu: bolí ma brucho a pod. Samozrejme, že keď sú chorí, sú doma. Snažia sa chodiť do práce v rámci svojich zdravotných možností.

Zdá sa, že manažérske schopnosti, ktoré musíš aplikovať teraz, sú trošku iné, ako v bežnom kolektíve. Tu potrebuješ iné vlastnosti, niečo naviac.

Ja som si za tie roky všimla, že keď prídem do práce a zamestnanci sú už tu, tak sa na mňa pozerajú a pokúšajú sa zistiť, či je všetko v poriadku. Čakajú, že prídem za nimi a spýtam sa: ako sa máš, čo si robila, oddýchla si si? Je to taký štart, keď sa ich opýtam a pohladím, či sa dotknem ruky a tak viem, že ten deň už pôjde dobre. Je to také, ako keby sme sa zvítali. Oni potrebujú mať taký stimul, že všetko je v poriadku. Ale niekedy, tým, že mám veľa práce, preletím okolo nich a zabudnem na to. Toto je niečo také, na čo musím myslieť, aj na takéto veci. Sú citlivejší na lásku. V bežnom kolektíve si každý ide po svojom, zavrie sa a pracuje. Tu je to špecifické. Oni majú radi komunikáciu. Tým, že sú na takej detskej úrovni, často je to u nás veselé, rozprávame sa a smejeme… A potom to už nastavíme … že ale už ideme pracovať (smiech).  Tým, že sú komunikatívni a bezprostrední, ľahko sa prihovoria k zákazníkom, spýtajú sa, ako sa majú. V bežnej kraviarni nie je také bežné, že sa čašníci o nich zaujímajú. Sú to veľmi krásni ľudia, čisté duše, ktoré nepodvádzajú, neoklamú, neokradnú.

Zaujalo ma, keď si opisovala spoluprácu s Darinkou, že každá z vás do toho vniesla niečo iné. Ty si nepoznala svet znevýhodnených, ona nepoznala svet ekonomiky. Uvedomila som si pritom dôležitosť spolupráce a podpory. Človek v osamotení dokáže málo.

V podstate, akoby mu chýbala noha. Darinka ma syna Dominika, čiže ona potrebuje mať takú prácu, aby mohla ostať doma, keď potrebuje. V bežnej robote máš nejaké paragrafy a dovolenku, vtedy môžeš ostať doma a nič viac. Keď je Dominikovi zle a ona nepríde do práce, nikto ju za to nebude biť po hlave. Nemôžeš dnes, prídeš zajtra, ja to za teba urobím, ak je to nutné. Každý máme svoje úlohy a samozrejme, zastúpime sa v prípade potreby. Veci máme podelené.

Ako to hodnotíš po rokoch? Bol to správny krok? Neľutuješ to? 

Určite nie. Pre mňa je to miesto, kde mám byť. Boh ma sem zaviedol. A ja sa starám o ľudí, o jeho ľudí, ktorých mi zveril. Aj keď niekedy je veľa práce a také nárazové veci, napr. veľa účtovania, termínov, zároveň veľa objednávok a pečenia, stretnutí s ľuďmi, pozorujem, že práve vtedy mám zrazu odniekiaľ dosť sily, aby som všetko zvládla. Keď si potom večer spočítam, čo všetko som za deň urobila, neprestávam ďakovať Bohu, lebo viem, že za všetkým je On, dobrý a starostlivý Boh.

Čo ťa vie v kaviarni najviac potešiť?

Najviac ma poteší, keď nás naši zákazníci pochvália, že im niečo od nás chutilo. Potom ma teší, keď sú aj zamestnanci spokojní a aj ich rodičia. Veľmi ma teší, keď nás ľudia pochvália za celý tento projekt kaviarne, vtedy to hneď v mysli a v srdci predkladám Bohu ako jeho dielo.  Keď sa nám darí a cítim Božiu ruku vo všetkom, čo robíme, tak som šťastná a veľmi vďačná.

Je to viac podnikanie alebo charita?

Zamestnávanie je náročné – je to naša najväčšia nákladová položka – odvody, dane a výplaty. Zamestnancov máme veľa. Máme zdravých ľudí, ktorí robia asistentov a títo sú zamestnaní kaviarňou. Znevýhodnení robia štyri hodiny denne. Za deň sa vystriedajú v kaviarni štyria alebo piati. Asistent ostáva so znevýhodnenými celý deň, teda osem alebo aj dvanásť hodín. On ich sprevádza ich prácou. Toto je náročnejšie a s týmto nám pomáha úrad práce. Časť ich výplaty uhrádza. Bez toho by sme to určite nedali. Toľko by sme nevyrobili. Nie je to bežné podnikanie. Spoločnosť nie je založená na zisk. My keď niečo zarobíme v priebehu roka, musíme to dať do spoločnosti, nemôžeme si nič odtiaľto zobrať. My máme len svoje výplaty. Zisky ani nesmieme mať. Musíme to refundovať do spoločnosti. V podstate to ani nepotrebujeme, lebo sme vo veku, kedy nepotrebujeme majetky. Zázemie máme vytvorené. Nepotrebujem si financie ukladať, nemám s nimi čo robiť. Nezoberiem si ich so sebou na druhý svet.

Opakovane hovoríš o Božom vedení. Dokážeš vybadať Božie spriadanie nití v pohľade na svoju minulosť, možno až na detstvo?

Moja mamka mala sesternicu a ona bola na vozíčku. Ona k nám chodila na mesiac. Bola veľmi dobrá, mala som ju veľmi rada. Veľa ľudí chodilo za ňou k nám.  Bola to veľmi dobrá žena. Volala sa Martuška. Veľmi často sa modlila, modlili sme sa spolu a ja keď som bola malá, tak som jej robila také oltáriky. Dala som tam fotku panny Márie, alebo Ježiša Krista. Keď sa modlila, tak si to tam dala. Dala som jej tam kvietky a vyzdobila som jej to s mašličkami. Toto som robila rada. Mala som rada veci, ktoré sú pekné, mala som rada krásu. Ja neviem aranžovať kvety, ale takéto oltáriky som robila a aj tu v cukrárni zdobím koláče, niekedy aj tortu. Aj tu sa mi páči, ako vyrábame krásne veci, aby boli pekné na pohľad a aby sa ľuďom naše výrobky páčili. Vo všetkom sa snažím nájsť krásu. Aj v zdravotne znevýhodnených ľuďoch je niečo krásne, pretože vedia dať niečo zo seba. Musia sa na to vytvoriť správne podmienky. Ináč by boli doma a sami. V bežnej práci a v bežných podnikoch by určite pracovať nemohli.  Keďže majú zdravotné znevýhodnenie, často sú pomalší, ako zdraví ľudia, nestíhali by, neboli by moderní a cool. Možno majú chybu reči, tras v rukách, vždy je tam nejaké znevýhodnenie a niečo, čo nie je moderné a perfektné, ale aj v tom sa dá nájsť krása, lebo majú dobré srdce a sú veľmi snaživí a pracovití. Ja si myslím, že Boh je aj láska, ale je aj krása. Ja si stotožňujem Boha s dobrom a krásou, preto sú pre mňa ľudia krásni, aj zvieratá, deti, kvety, aj príroda, aj hudba je krásna, slová sú krásne, pochvaly sú krásne a príjemné, pocity sú krásne. Všetci ľudia majú v sebe talenty a schopnosti, vďaka ktorým vedia vyrobiť krásne veci. To znamená, že Boh je láska a krása a do ľudí vložil krásu, či už navonok, alebo dovnútra vo forme talentov. Ale tá krása tam stále je.  

Ľudia, ktorí vnímajú Božie vedenie, si zvyknú všimnúť aj Božiu výchovu.

Určite áno. Ja som veľmi temperamentný človek, rýchlo vzplaniem a Boh ma cvičil a učil zvládať svoje emócie. V súkromnom živote som zažila aj ťažké veci, ale bolo to pre mňa potrebné. Príkoria a ponižovania učia pokore a citlivosti voči iným, ktorým sa také veci dejú. Mám brata, ktorý je kňazom. Keď mám niekedy ťažkú chvíľu, príde za mnou a povzbudí ma, hoci nevie, čo prežívam. Napríklad mi povedal: „Keď trpíš a to utrpenie je naozaj veľké, vtedy si veľmi blízko pri Ježišovi na kríži. Vtedy si úplne vedľa Neho, lebo aj on trpel.“ A to je ako keby ho niekto poslal. Niekedy prežívam utrpenie ako krivdu: “Prečo sa to mne stalo? Čo som urobila?”. Inokedy ho nevieme pochopiť: “Veď sa snažím robiť dobré veci, nič zlé nerobím.” Snažím sa nereptať na utrpenie. Už ho ochotnejšie dokážem prijímať. Dokonca som počula, že treba ďakovať za utrpenie. Iba vtedy je človek naozaj slobodný, ak všetko príjme.

Čo je na tejto službe mimoriadne krásne a mimoriadne ťažké?

Pre mňa je mimoriadne krásne, že môj život je užitočný pre niekoho iného. Som naozaj šťastná, že môj život je potrebný a užitočný. Že tie schopnosti, ktoré v sebe mám, môžem tu používať, lebo som ich dostala nie pre seba, ale pre nich. Mám pocit, že môj život má zmysel. Cítim, že tu som mala byť. To, čo robím, mi ide dobre. Boh je so mnou každý deň, vedie ma, vedie aj moje ústa, keď už s niekým komunikujem. Ako je napísané v žalme 141: „Pane, k mojim ústam postav stráž a hliadku na okraj mojich perí.“ Správne komunikovať treba nielen s ľuďmi, ale aj so zamestnancami. Mimoriadne ťažké je, keď mám všetky povinnosti naraz a je ich veľa. Ja mám tiež znevýhodnenie. Mám tri operácie chrbtice, mám tiež svoje problémy a musím pracovať v bolestiach. Toto je pre mňa jediná ťažkosť: keď musím pracovať v bolesti.

Hovorí sa, že dieťa je dar. Je to fráza, alebo pravda? Ako sa ti to javí cez tvoje okuliare?

Je to veľká pravda. Ja mám dve deti. Sú zdravé, ale tým, že už nejaký čas pracujem s ľuďmi, ktorí majú zdravotné znevýhodnenie a aj s ich rodičmi, som úplne v údive, užasnutá a očarená z toho, ako oni svoje deti prijali. Bez podmienky. Berú ich normálne. Mamka nášho zamestnanca je kozmetička a syn má rád kamióny. Ona s nim chodí po Slovensku a po svete na podujatia, kde sú kamióny, na výstavy. Tým, že syn má svoju chorobu, má svoju komunitu, mamka s ním musí chodiť na výlety a tak spolu zažívajú dobrodružstvá, ktoré by so zdravým synom určite nemala. Tie deti sú trošku iné. Ja ich nazývam výnimočné a dávajú nám zdravým nové podnety, nútia nás zastaviť sa, stíšiť, popremýšľať a poďakovať za to, že sme zdraví, lebo to nie je samozrejmosť. Myslím si, že v živote by sme mali prijať všetko, čo dostaneme, som vďačná, že mám zdravé deti, ale som veľmi vďačná, že poznám toľko skvelých zamestnancov a výnimočných ľudí, ktorí u nás pracujú. Sú veľmi snaživí a pracovití, sú veselí a majú nás, svoje šéfky, radi (smiech) … často nám to hovoria. Teším sa, že im môžem dať niečo zo svojich schopností a talentov – dostala som ich pre týchto skvelých ľudí. Je tu mamička vozíčkara, ktorý u nás pracuje hoci má veľké znevýhodnenie a ona je rada, že jej syn je mentálne v poriadku. Syn potrebuje asistenciu vo všetkom. Mama je prijemná, veselá a múdra žena, o ktorej by ste povedali, že jej nič nechýba. Krásne a bez podmienky ho prijala ako svoje dieťa. Pri našich stretnutiach sa nerozprávame o ťažkostiach a chorobách alebo o problémoch, ktoré naši zamestnanci majú a ako je život ťažký, práve naopak, veľa sa smejeme, tešíme sa, že sa vidíme, rozhovory sú dlhé a stále je o čom hovoriť. Dávame prednosť radosti a veselosti, problémy ignorujeme a oni sa potom nejako vyriešia, alebo pominú.

Mne sa zdá, že rodičia prechádzajú vývojom vo vnímaní dieťaťa. Postupne objavujú, že ich dieťa je dar. Mohol by som prirovnať túto kaviareň k tvojmu dieťaťu? Má štyri roky. Posunula s i sa v pohľade na toto dielo? Vidíš ho dnes inak ako na začiatku?

Nepochybovala som nikdy, pretože od začiatku som vedela, že toto je Božie dielo. Vedela som, že Boh sa postará. Nevedela som, ako to dopadne, ale neriešila som to, lebo to nebolo v mojich rukách. Myslela som si, že aspoň tých päť zamestnancov, s ktorými sme boli na začiatku, že keď uživím tých, tak budem šťastná. Teraz ich máme tridsaťdva! Bol covid a my sme nie že museli obmedzovať, prepúšťať, šetriť, nesvietiť, nekúriť. My sme išli dopredu. My sme zariaďovali cukráreň, dielňu. Nakupovali sme stroje, pece, chladničky, mrazničky. Bol covid, takže ľudí sme nemohli pustiť do kaviarne. My sme normálne fungovali, pretože objednávky išli, robili sme torty. Ja som vôbec nepochybovala o tom, či by sme prežili. To som vôbec nepripúšťala. Vedela som, že to bude dobré, lebo niekto iný je nad nami manažér. V podstate, naša filozofia sa nezmenila. Ako sme to nastavili na začiatku, tak to ide aj teraz. Aj názory, aj režimy alebo aj to, ako vychádzame s Darinou, na tom sa nič nezmenilo. Mame viac zamestnaných ľudí. Prináša to ovocie, lebo ľudia sú spokojní, zamestnanci sú spokojní, máme všetko uhradené, všetko ide. Teraz už hovorím, že mi je zaťažko, keď niekto príde a musíme ho poslať preč, lebo ďalších prijať nemôžeme. Presmerúvame ich na iné sociálne podniky, napr. KSK má taký podnik alebo Domko.

Naozaj je taký podnik odkázaný na to, aby mal štatút chránenej dielne? Keby mu chýbal tento štatút…?

Neprežije to. Tým, že máme veľa zamestnancov a ich práca vyžaduje sprievod a kontrolu zdravého zamestnanca – pracovného asistenta, zamestnávanie v našej kaviarni je veľmi finančne náročné a mzdy, odvody a dane tvoria najväčšiu časť našich nákladov. Bez pomoci štátu nie je možné takéto zamestnávanie zvládnuť len z príjmov z kaviarne.

Nemôže to prežiť, ani pri násobnom zvýšení zákazníkov?

Nie, lebo ja k jednému čašníkovi musím zaplatiť druhého zdravého. Väčšina našich zdravotne znevýhodnených zamestnancov má mentálny hendikep, sú to DMO, Wiliamsova choroba, Autizmus, Downov syndróm a pri práci ich musí sprevádzať zdravý zamestnanec, nakoľko je to verejné miesto, kde chodia ľudia a všetko musí byť na nejakej úrovni a v bezpečí. Tým, že zamestnávame zdravotne znevýhodnených ľudí,  nemôžeme ich len tak prepustiť, musíme žiadať súhlas úradu práce. Môžeme ich prepustiť, keď ma niekto zlý stav, ale musíme to konzultovať. Je to chránená osoba, ktorá nemôže dostať výpoveď ako štandardný zamestnanec. Okrem toho, naša kaviareň je na Hlavnej ulici, máme vysoký nájom a platíme vysoké ceny energie. Aj cukrárska výroba má veľkú spotrebu energie a surovín. Z pohľadu počtu zamestnancov, účtovných dokladov a práce je to už väčšia firma a o všetko sa treba náležite postarať a mať o všetkom prehľad.  Napriek tomu, že naši zamestnanci majú zdravotný hendikep, majú túžby a sny ako všetci ostatní zdraví ľudia, chcú mať frajerov, frajerky, ísť na rande, zažiť lásku, dievčatá si výplatu starostlivo odkladajú a šetria na svadbu a na bábätko, plánujú si normálny a bežný život. Aj týmto našim projektom sú trochu bližšie k tomu, aby si vytvorili normálny a bežný život ako ostatní zdraví ľudia. Takto chodia do práce, sú v kolektíve, majú kamarátov, sú užitoční, pracujú a zarábajú peniaze a je to pre nich veľká vec.      

Chápem, že tu pracujú ľudia s obmedzením. Do akej miery môžeš od nich vyžadovať zodpovedné konanie?

Tým, že majú výplatu, tak od nich tie veci aj vyžadujeme, aby robili dobre svoju náplň a majú pomocníka, takže nie sú sami. Musí to byť dobre. Je to verejné miesto, ľudia to očakávajú. Musí tu byť nejaká úroveň. Zarábajú na výplatu. Sú to veci ľahké, jednoduché, rutinné. Oni vedia o svojich povinnostiach, ktoré majú robiť. Keď to dlhodobo nejde, tak im normálne poviem. Oni sú si vedomí, že urobili chybu. Zahanbia sa, vidno, že ich to trápi. Nehnevám sa na nich, chápem to. Veď koľkokrát ja nedobre vykonám svoju povinnosť.

Hovorí sa o znevýhodnených, že sú “inak obdarovaní.” Je to pravda?

Sú obdarovaní niečím zvláštnym a čarovným. My zdraví sa veľmi ponáhľame a nemáme čas zastaviť sa a zaujímať sa o človeka. Nestíhame sa ani spýtať človeka, ako sa má? Ich netrápi, či majú zaplatené inkaso, či je zaplatený účet za telefón. Oni majú čas zaujímať sa o nás a spýtať sa ako sa nám darí. Tým pádom sú viac kontaktní a zaujímajú sa o druhých. Chcú sa rozprávať, chcú sa zbližovať. Sú doslova ako deti. Ako keby si vyžadovali našu pozornosť – venuj sa mi, rozprávaj sa so mnou a ja sa budem rozprávať s tebou.

Ako je to v kontakte so zákazníkmi? Nestáva sa, že niekedy prejavia nespokojnosť? Ako to “uhrajete”?

Nestavajú sa nám také veci, žeby boli nespokojní. Alebo len veľmi málo. Ja verím, že Niekto nad nami drží stráž. Snažíme sa o to, aby bolo v Kaviarni od srdca príjemné a pokojné miesto na oddych a stretnutia. Máme dostatočné zásoby kávy pre všetkých našich zákazníkov, veľa chutných koláčikov, našich výnimočných zamestnancov, ktorí sú stále usmiatí a zhovorčiví a navyše kávu s fotkou! To máme v Košiciach len my, Kaviareň od srdca (smiech).  

Môže to byť tak, že zákazníci sú voči vášmu personálu viac chápaví a tolerantní?

Určite áno. Veľa našich hostí už vie, aká sme kaviareň a nevadí im, ak musia na kávu trochu viac počkať. Ja to až tak nevnímam lebo ja ich beriem ako zdravých a seberovných. Pristupujem ku každému individuálne, lebo každý z nich je iný. Sme vďační za všetkých hostí, ktorí k nám prídu, sú to naši najväčší sponzori. Teší nás, že sú spokojní a pochvália nás. Aj my často chválime našich zamestnancov, keď sa im niečo podarí. Väčšina našich zamestnancov má mentálne znevýhodnenie, avšak ich choroba musí byť pre nás zvládnuteľná. Vyberáme zamestnancov podľa toho, či ich budeme vedieť zvládnuť. Musia chápať základné požiadavky, čo je ich práca, kto je ich nadriadený, čo majú urobiť, ako majú poslúchať. Nesmie to byť diagnóza, ktorú nebudeme vedieť zvládnuť. Tým, že kaviareň je verejné miesto, musia byť v pohode a bezpečí hlavne naši hostia a aj zamestnanci.       

Zvykneme ďakovať za prejavenú službu. Ale služba obohacuje aj toho, kto ju vykonáva. Čím ťa obohacuje táto služba?

Každý Boží deň mám pocit, že na mňa Boh zosiela prúdy požehnania. Že dokážem pri svojom zdravotnom stave toto všetko robiť. Ako som spomínala, mám za sebou tri operácie chrbtice. Mám v sebe kovové komponenty, ktoré mi stabilizujú chrbticu a udržujú ma v stave, že môžem chodiť a hýbať sa. Teraz sa pridružili iné zdravotné problémy, čiže aj ja so svojím zdravotným znevýhodnením úplne zapadám do nášho kolektívu, veľakrát viem pochopiť bolesť a trápenie, keď mi o tom niekto hovorí. Napriek všetkému si uvedomujem, koľko veľa dobra mi denne Boh zosiela, cítim veľkú zodpovednosť voči tomuto podniku, lebo je to Boží podnik, ja som len jeho správca a zamestnanec, som vďačná za silu, ktorú mi denne dáva na moju prácu, ďakujem za mojich zamestnancov a modlím sa za nich, aby sme sa všetci navzájom znášali v láske, aby sme boli jednotní ako v rodine. Do všetkých svojich denných povinností pozývam Boha a jeho svätého Ducha a tak sa mi každý deň veľmi dobre vydarí. Som veľmi vďačná.