„DAJTE ŠANCU ŽIVOTU!”

Príbeh manželov Janky a Martina Kozejových, ktorí sa rozhodli urobiť niekoho šťastným, a tým sa stali šťastní aj oni sami. Príklad toho, že aj bezdetní manželia, aj keď nedostali dar vlastného dieťaťa, predsa môžu svoje manželstvo zmysluplne naplniť a obohatiť o to, čo jedným z cieľov manželstva, a to je výchova detí. Po pätnástich rokoch manželstva sa stali náhradnými rodičmi.

Janka pracuje ako vedúca pracovníčka Charitného domu sv. Štefana v Snine. Práve práca s deťmi a mládežou s telesným znevýhodnením pripravila pôdu pre rozhodnutieprijať takého deti ako nových členov svojej rodiny.

S Jankou sa zhovárala Eva Karľová, sninská koordinátorka Úradu pre apoštolát ochrany života v Košickej arcidiecéze.

E.K.:  Prijať definitívne myšlienku a zmieriť sa s ňou, že nikdy nebudem mať vlastné deti nebolo jednoduché a bol to asi dlhodobý proces. Ako dlho to trvalo tebe?

J.K: Sme manželia sedemnásť rokov a prvých asi päť rokov manželstva som si takúto vec, že nikdy nebudem mať vlastné deti, vôbec nepripúšťala. Vtedy sme ešte bývali a pracovali v Bratislave a ja som aj študovala. Potom, po siedmych rokoch sme sa presťahovali do Sniny, keďže pôvodom sme obaja Sninčania. Ja som začala pracovať v dennom stacionári pre hendikepovaných mladých ľudí. Roky plynuli a dieťatko neprichádzalo. Prechádzali sme takou životnou púšťou, ale ja som v sebe stále nosila nádej, že budeme mať vlastné deti. Z morálneho a náboženského hľadiska u nás umelé oplodnene neprichádzalo do úvahy. O adopcii som zatiaľ neuvažovala, hoci Martin už áno. Myšlienka stať sa náhradnými rodičmi vyšla od Martina a po desiatich rokoch manželstva sme do toho išli a začali sme si robiť prípravu.

E.K.: Čím všetkým ste si museli prejsť, kým sa Jožko dostal k vám domov?

J.K.: Nuž, bol to proces neľahký a trval päť rokov. Keď to tak vezmeme, za pätnásť rokov manželstva niekto vychová adolescenta a my sme si museli prejsť procesom, keď sa k nám dosalo maličké, osemmesačné dieťatko. Zhodli sme sa na spoločných kritériách a na tom, že prijmeme dieťa do troch rokov. Ja som pripúšťala myšlienku, žeby mohlo mať aj hendikep a neriešila som zdravotný stav. V tomto bode sme na začiatku prípravy s Martinom neboli jednotní.

E.K.: Malo tvoje zamestnanie vplyv na to, že si si pripúšťala myšlienku osvojiť si dieťa s hendikepom?

J.K.: Určite áno. Som s takými klientmi v práci, ktorá sa stala mojím koníčkom. Mám k takým, inak obdarovaným ľuďom kladný vzťah a stali sa súčasťou môjho života. Aj keď starostlivosť a výchova mladých s hendikepom nie je často jednoduchá, sú to ľudia, ktorí dokážu človeka obdariť nezištnou láskou, objatím, úsmevom, sú spontánni a nevyspytateľní. Keďže Martin alternatívu osvojiť si dieťa s hendikepom zatiaľ neprijal, čakali sme na zdravé dieťatko. Ale to neprichádzalo. Trvalo to dva roky. Každé dva roky sa robí aktualizácia z úradu, či chcete naďalej čakať na dieťa, či sa niečo nezmenilo v kritériách, či nechcete byť vyčiarknutí z registra a pod. A my, keď sme prechádzali tými dvoma rokmi bolo obdobie veľkého covidu. Práve v tom čase, v januári 2021 môj manžel začal pracovať cez projekt v tom istom sociálnom zariadení kde som ja. On nastúpil ako údržbár. Keďže sme sa doma rozprávali čo a ako v práci, zistili sme, že Martin si vie predstaviť prijať do rodiny dieťa s hendikepom. To nás viedlo k tomu, že sme na úrad v aktualizácii údajov nahlásili zmenu, že dieťatko nemusí byť zdravé, ale môže to byť aj dieťa s Downovým sydrómom.

E.K.:  A prečo práve s Downovým syndrómom?

J.K.: Pri iných diagnózach ako sú DMO, autizmus a pod. , už ide takmer vždy o ťažší postih a jeden z rodičov už väčšinou musí ostať doma a starať sa o takéto dieťa na trvalo. Ja som nechcela prijať myšlienku, žeby som sa celkom vzdala svojej práce a prišla o svoju “rodinu” v zamestnaní. Veď za tie roky sa predsa len vytvorili určité vzťahy a väzby nielen s klientami zariadenia, ktorí sú už všetci ako moje deti, ale aj so spolupracovníkmi. Sme tam naozaj ako jedna veľká rodina.

E.K.: A čo sa dialo potom?

J.K.: V apríli 2021 sme nahlásili zmeny. Prvýkrát sme sa o ňom dozvedeli 24.júna 2021, na sviatok Narodenia svätého Jána Krstiteľa. Najprv sme za ním chodili do detského domova. Trošku trvalo, kým sa vybavili všetky dokumenty a 2. augusta 2021 prišiel k nám. Teda do troch mesiacov sme mali Jožka doma.

E.K.: Jožko k vám prišiel ako 10-mesačné dieťa. Narodil sa 21. novembra 2020. Vtedy ste o ňom ešte nič nevedeli. Predstavujem si, že vo vašich mysliach sa objavila nejedna pochybnosť, alebo jednoduchá zvedavosť pod akým vplyvom a v akom prostredí sa rozvíjal…

J.K.: Bolo to také Božie riadenie. Aspoň ja to tak určite vnímam. V tom roku sa mi dostal do rúk malý letáčik o duchovnej adopcii počatého dieťaťa. Tá spočíva v tom, že ten, kto sa pre túto adopciu rozhodne, vezme počas deviatich mesiacov na seba záväzok každodennej modlitby za duchovne adoptované ešte nenarodené dieťa, ktoré je v ohrození života a za jeho rodičov, aby mali lásku a odvahu a nechali svoje dieťa žiť život, ktorý mu daroval Pán. Nikdy predtým sme sa s manželom spolu nemodlili. Keď som mu ponúkla, či sa to nebudeme modliť spolu, moju ponuku prijal. Tak sme sa spolu od 25.marca 2020 (sviatok Zvestovania Pána) do Vianoc 24. decembra 2020 modlili spolu na ten úmysel. Keď sme sa k tomu spätne vrátili, zistili sme, že sme si Jožka vymodlili. Narodil sa síce o mesiac skôr, 21.novembra 2020. Bol však nedonosený, v 36. týždni tehotenstva. Keby sa narodil v riadnom termíne, pripadlo by to práve na Vianoce. Keď Jožkova biologická mama po pôrode zistila, že jej synček sa narodil s Downovým syndrómom, vzdala sa ho. Tak sa Jožko dostal do detského domova.

E.K.: Pri krste ste mu dali meno Jozef Mária? Čo ovplyvnilo túto voľbu? A prečo až dve mená?  

J.K. Meno Jozef mu dala už jeho biologická mama. Ako som spomínala, narodil sa mesiac pred Vianocami, práve na mariánsky sviatok Obetovania Panny Márie. Ja som sa v marci 2020 zasvätila Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Okrem toho, v novembri 2020 sa slávil rok svätého Jozefa, takže to bolo ďalšie znamenie. V novembri 2020 som si urobila tridsaťdňovú prípravu k roku svätého Jozefa a zasvätila som sa mu. Takže Panna Mária a svätý Jozef zohrali v tom čase veľkú úlohu nielen v mojom živote, ale myslím si, že aj v živote nášho dieťaťa. Preto sme ho zverili pod ochranu týchto dvoch svätých.

E.K.: Jožko k Vám prišiel pred dvomi rokmi. Ako to cítite teraz? Bola to správna voľba? Neľutujete to?  

J.K.: Keď sme chceli Jožka, tak sme si mysleli, že jedno dieťatko nám bude stačiť. Časom sme zistili, že to nie je konečné rozhodnutie. Beží nám práve proces osvojenia si ďalšieho chlapca, ktorý má už osemnásť rokov a má tiež Downov syndróm. Keďže proces osvojenia sa kvôli úradným záležitostiam trochu posúva, Daniel k nám už síce prichádza, ale len na hosťovský pobyt.

E.K.: Boli ste už v kontakte osobnom alebo telefonickom s Jožkovou biologickou mamou?

J.K.: Nie, zatiaľ nás nekontaktovala, aj keď vie, kde sa jej syn nachádza. Ani my sme sa nekontaktovali s ňou. Ale keby chcela svojho syna vidieť, nemala by som problém jej ho ukázať. Veď je to vlastne náš spoločný syn. Ona ho vynosila, porodila, a ja som jej vďačná za to, že ho nedala potratiť. Možno, keby vedela skôr, že nosí pod srdcom postihnuté dieťa bola by to urobila. Ale tu vnímam silu našich spoločných modlitieb práve v čase, keď sa Jožko počal a rástol pod srdcom svojej biologickej mamy.

E.K.: A nakoniec. Čo by si odkázala budúcim mamičkám, ktoré sa ocitli v nejakej ťažkej životnej situácii a zvažujú potrat?

J.K.: Keď má nejaká matka pochybnosť, či si má, alebo nemá nechať dieťa tak nech si uvedomí, že tu ide o veľmi vážnu vec, o život. Tiež nech si uvedomí, že je veľa manželov, ktorí nemôžu mať svoje vlastné deti a túžia po nich. Keď to dieťatko donosí a porodí, urobí dva dobré skutky. V prvom rade nezabije život a v druhom rade urobí radosť bezdetným manželom, ktorí sú ochotní to dieťa vychovať. Môj odkaz teda znie: “Dajte šancu životu!”