Ku Dňu počatého dieťaťa

     „…navrhujem, aby sa každoročne vo všetkých krajinách slávil Deň života, ako sa tak už deje z iniciatívy niektorých biskupských konferencií. Je potrebné, aby takýto deň bol pripravený a aby sa slávil za činnej účasti všetkých členov miestnej Cirkvi. Jeho základným cieľom je vzbudzovať v ľudských svedomiach, v rodinách, v Cirkvi i vo svetskej spoločnosti citlivosť na zmysel a hodnotu ľudského života v každom momente a za akýchkoľvek podmienok: predovšetkým treba poukazovať na to, akým veľkým zlom je potrat a eutanázia, ale nezabúdať ani na iné momenty a aspekty života, ktoré treba zakaždým starostlivo zvážiť v kontexte meniacej sa historickej situácie.“ Toto sú slová sv. Jána Pavla II. v 85.článku encykliky Evangelium vitae, ktorú uverejnil 25.3.1995. Práve dátum zverejnenia encykliky sme si na Slovensku osvojili ako Deň života. Z podnetu Fóra života ho každoročne slávime ako Deň počatého dieťaťa.

Vzbudzovať citlivosť

     Zdá sa, že slávenie Dňa počatého dieťaťa sa udomácnilo v slovenskom hnutí za život i v prostrediach katolíckej Cirkvi. No zatiaľ zostáva len prianím, aby si ho osvojila široká verejnosť. Napriek tomu, že akcent tohto dňa je pozitívny, nie je ťažké už z jeho názvu vycítiť, že poukazuje na tragédiu umelých potratov. Chápu (cítia) to obhajcovia potratovej praxe a preto ho z princípu nebudú „sláviť“ – hoci tento sviatok poukazuje na základ aj ich vlastnej ľudskej existencie a dôstojnosti. A tak by sme ho mali chápať aj my, odporcovia potratovej praxe: Deň počatého dieťaťa nie je len pamätný ako napr. Deň Černovskej tragédie (27.10.) ani čisto tematický ako napr. Deň kvetov (21.6.) alebo Deň pošty (9.10.). Nepoukazuje na veci minulé, vzdialené,  nevýznamné, lež na veci prítomné, blízke a mimoriadne. Má prebúdzať pozornosť, provokovať k zamysleniu, aktivizovať k angažovanosti, „vzbudzovať v ľudských svedomiach, v rodinách, v Cirkvi i vo svetskej spoločnosti citlivosť“. Niežeby naša spoločnosť nemala citlivosť na ľudský život. No táto citlivosť býva zúžená. Neraz sme príliš citliví na seba, no málo citliví na potreby iných. Šíriaci sa konzumizmus ešte viac umocňuje tento posun citlivosti.

Protirečenie

     Nachádzame sme uprostred COVID-krízy, ktorá odhaľuje našu zraniteľnosť. Ochrana ľudského života nadobudla nový a globálny rozmer. COVID-19 je pre ľudstvo tragédiou, spôsobuje mnohoraké škody. No nedá sa porovnať – dĺžkou trvania, počtom a typom obetí, dlhodobými dôsledkami – s tragédiu umelých potratov. Opatrenia proti COVID-19 sú obrovské. V novodobej histórii sa im asi nič nevyrovná. Ľudský život sa chráni s veľkou nekompromisnosťou a razanciou.

Pozorujúc súčasné dianie sa chtiac-nechtiac ukazuje veľké protirečenie: Všetky ťažkosti, ktoré sa vynárajú s požiadavkou na zabezpečenie rovnoprávnosti nenarodených detí, sa permanentne odsúvajú bokom s poznámkami typu: „nedá sa“, „to si nemôžeme dovoliť“, „ľudia by sa vzbúrili“, „teraz nie je vhodná doba“, „máme vážnejšie problémy“ atď. No čo sa pri obrane nenarodených detí pred umelým potratom odmieta šmahom ruky ako nerealizovateľné, to sa z dôvodu COVID-krízy dá urobiť s veľkou ľahkosťou. Zrazu sa dá všetko! Uvoľniť miliardy eur, udeliť výnimky, obmedziť občianske práva, nanútiť opatrenia, prižmúriť oko nad pôvodom vakcín. A dokonca aj najväčší odporcovia práva na život sa postulujú do pozície odhodlaných a súcitných ochrancov ľudu pred chorobou.

Smieme veriť?

     Nie je to kritika súčasných opatrení. To len aby bolo jasné, že keď v pro-life zápase počujeme, že niečo „..sa nedá, lebo…“, nemožno tomu naivne veriť. Dnes vidíme, že všetko sa dá, keď sa chce. Len vtedy sa nedá, keď sa nechce. Pro-life ideál a požiadavky nie sú nereálne. Naše požiadavky sú reálne, ale nie sú vítané. Pro-life hnutie je persona non grata, sme nežiadúci, lebo robíme kontra-revolúciu k desaťročia prebiehajúcej sexuálnej revolúcii.

Táto revolúcia ohlasuje slobodu, no rubom tejto slobody je to, čo sv. Ján Pavol II. nazval „sprisahanie proti životu“ (EV 12). Obhajobu potratov, eutanázie, či genderizmu dokážeme kompetentne logicky a vedecky vyvrátiť, ale to nestačí. Kultúra smrti má svoje záujmy a ciele; nezaujíma sa o argumenty. To treba vedieť, aby sme si uvedomili, čo „zaberá“, a čo nie. Argumenty sú užitočné, treba ich poznať a používať, ale samotné argumenty rozumu sa neraz rozplynú zoči-voči argumentom prospechu, moci alebo aj strachu.

Áno, je dôležité správne ohodnotiť mieru pro-life požiadaviek. Ak prijmeme, že sú nereálne, prestaneme dúfať v ich dosiahnutie. Ak veríme, že sa dajú dosiahnuť, budeme sa o to vytrvalo snažiť.

V nedávno publikovanej úvahe Premeniť svet sa Svätý Otec František pýta: „[Smieme]…veriť v možnosť nového, spravodlivejšieho a bratského sveta?…Viem si predstaviť výraz tváre mnohých pri týchto slovách, týchto „naivných“ otázkach.“ A ponúka odpoveď: „Zakaždým, keď sa kresťanský život autenticky rozšíril v spoločnosti, zanechal vo svete vždy novú stopu ľudskosti už od prvých storočí. Tou najväčšou novinkou na sociálnej úrovni bolo uznanie hodnoty každej jednotlivej osoby, citlivosť, ktorá viedla k nezavrhovaniu nedokonalých jednotlivcov ako neužitočných, k úctivému zaobchádzaniu s otrokmi a časom až k vnímaniu netolerovateľnosti samotného zriadenia otrokárstva…“ a pokračuje v dlhom výpočte civilizačných premien, ktoré vyrástli z kresťanskej spirituality. 

Znaky premeny

     Ako je to v našom čase a priestore? Badať v pro-life zápase znaky premeny, prameniace z autentického kresťanského života? Je vôbec nejaký súvis medzi kresťanským životom a dosahovaním pro-life ideálov? Táto úvaha nemá ambíciu komplexne uchopiť spletité reality našej spoločnosti, no iste možno spomenúť viaceré povzbudzujúce skutočnosti:

   – Kresťania (osobitne katolíci), či už ako jednotlivci alebo ako inštitúcia Cirkvi, sú dnes najsilnejším a poväčšine jediným hlasom v spoločnosti, ktorý bráni právo na život od počatia po prirodzenú smrť. Spojenie kresťanov s pro-life agendou je také silné, že niekedy sa o umelých potratoch nesprávne hovorí ako o kresťanskej téme (v skutočnosti je to záležitosť ľudských práv a na jej ohajobu nie je potrebné použiť náboženské argumenty).

   – V priebehu posledných dvoch desaťročí pozorujeme nárast iniciatív, projektov alebo organizácii, ktoré sú zamerané na problematiku ochrany života.

   – V posledných rokoch sa objavilo množstvo spoločenstiev i jednotlivcov, ktorí sa síce nepovažujú za súčasť hnutia za život, no ľahko sa stotožňujú s pro-life hodnotami a cieľmi a ak treba, sú akcieschopní.

   – Nastal významný spoločenský pokrok vo vyjadrovaní. Spoločnosť si viac osvojila pro-life terminológiu, ktorá zodpovedá ľudskej dôstojnosti jedinca už od počatia.

   – S potešením pozorujeme, že vo verejnej diskusii (vrátane parlamentnej politiky) sa pro-life agenda objavuje s rastúcou frekvenciou a intenzitou. Okrem toho, rozširuje sa počet a odborná spôsobilosť osobností, ktoré obhajujú pro-life postoje.

   – Narástol počet zdravotníkov, ktorí si uplatňujú výhradu vo svedomí. Vďaka tomu sa zväčšil počet nemocníc, ktoré nemôžu ďalej vykonávať umelé potraty. Podobné uvedomenie sa prebudilo medzi farmaceutmi. V rastúcom počte sú ochotní obhajovať svoju výhradu vo svedomí pred zamestnávateľom i pred zákazníkmi lekárne. Vďaka uvedomelým majiteľom sa zväčšuje zoznam lekární, kde v ponuke absentujú antikoncepčné/abortívne preparáty.

    – Zmena legislatívy v roku 2005 uľahčila rodičom možnosť pochovať svoje potratené dieťa. Odvtedy sa významne rozšírilo povedomie o tejto možnosti nielen medzi rodičmi, ale aj u zdravotníckych pracovníkov či u duchovných. Na Slovensku pribúdajú spoločné hroby a osobitné parcely pre pochovanie potratených detí.

 Korene

     Pri bližšom spoznaní, kto sú aktéri uvedených premien, treba uznať, že do veľkej miery vyrástli z kresťanskej skúsenosti. Nie sú to vyškolení a zaplatení aktivisti, ktorí disponujú veľkými finančnými a materiálnymi zdrojmi. Sú to primárne kresťania. Pro-life hodnoty pre nich nie sú základné; ale vyrastajú ako silné mládniky zo zdravých kresťanských koreňov. V tej spomínanej úvahe Premeniť svet pápež František vysvetľuje: „Kresťanstvo v skutočnosti nepremenilo starodávny svet svetskými taktikami alebo etickým voluntarizmom, ale jedine mocou ducha zmŕtvychvstalého Ježiša. Celá tá rieka malých či veľkých dobročinných skutkov, prúd solidarity, ktorý po dve tisícročia prechádza dejinami, má tento jediný prameň. Dobročinná láska sa rodí z dojemného pohnutia, zo žasnutia, z milosti…Prvenstvo milosti nevedie k pasivite. Naopak, stokrát znásobuje energie a zväčšuje vnímavosť voči nespravodlivostiam.“

Naše očakávania sú reálne, môžeme uskutočniť zmenu. A naplnenie pro-life ideálov prinesie požehnanie pre celú spoločnosť. Keď hľadáme cestu do budúcnosti, môžeme sa oprieť o historickú skúsenosť kresťanov. A nemálo sa dá naučiť aj z nášho doterajšieho snaženia.

Prvenstvo milosti

     Ako bolo uvedené vyššie, kultúra smrti má základ ideologický, nie logický. Preto na jej premoženie nestačia zbrane ľudskej logiky. Je potrebná sila milosti a lásky. „Zaiste je veľká disproporcia medzi mocnými a početnými prostriedkami, akými sú vybavené sily, ktoré pracujú pre “kultúru smrti”, a tými, ktorými disponujú obhajcovia “kultúry života a lásky”. Vieme však, že môžeme dúfať v pomoc Boha, pre ktorého nie je nič nemožné (porov. Mt 19,26)… Zmôžme sa teda na pokoru a odvahu modlitby a pôstu… (EV, čl. 100). K tomu niekoľko poznámok:

1.) Stret kultúry smrti a kultúry života sa niekedy popisuje vojenskou terminológiou. Ale pojmy zápas alebo boj treba posudzovať vo vzťahu k naším zbraniam, ktorými sú milosť a láska. Služobníci kultúry života nemajú nepriateľov, lebo ani Boh nemá nepriateľov.

2) Hovorievame, že sa treba veľa modliť. Niekedy si zúžene predstavujme, že situácia je zlá, lebo zlí ľudia robia zlé veci a že skrze ich obrátenie sa veci zmenia. Radšej sa modlime so širokým pohľadom a srdcom: za obrátenie a spásu služobníkov kultúry smrti, rovnako za záchranu nevinných obetí, ale tiež za naše vlastné obrátenie, za našu odvahu, za väčšiu lásku k utláčaným.

3) Nejde len o hromadenie modlitieb. Boh nás niekedy žiada pokorne vykročiť a hovoriť alebo konať vo viere, opierajúc sa o Božiu autoritu a o Božie prísľuby. Tak ako Mojžiš v Božej autorite predstúpil pred mocného faraóna a žiadal prepustenie Hebrejov, tak ako Izraeliti s Božím prísľubom krúžili okolo „neprekonateľného“ Jericha, tak ako neobratní apoštoli v sile Ducha ohlasovali Krista. Práve nedostatok viery v Boha spôsobuje, že si človek – v logike sveta – povie: „to nemá šancu na úspech“, „tu sa nedá nič robiť“ atď. Niekedy nám chýba dôvera v Božiu pomoc.

Každý je dôležitý

     Inokedy nám chýba dôvera v seba či vypestovaný zmysel pre osobnú angažovanosť a vedomie spoluzodpovednosti. Dá sa to zmeniť. Niekedy stačí správne vyslaný impulz a papierový pro-lifer sa „naštartuje“. Bodom zlomu môže byť určitá náhodná skúsenosť, jednorazová účasť na akcii, zážitok zo služby, ktorý človeku zasiahne srdce a on „uverí v angažovanosť“.

Pri osvojení cudzieho jazyka viac prospeje denne 15 minút než raz týždenne 2 hodiny. Tak aj pro-life ciele skôr dosiahneme drobnou službou mnohých než veľkou službou niekoľkých, ktorí sa po čase zvyknú unaviť pod ťarchou služby.

Každý je dôležitý, každý môže naštartovať „domino-efekt“ padajúcich tehličiek. Jeden príklad z mnohých: mladý umelec vytvoril súsošie pomník nenarodeným deťom (A); po dvoch rokoch začali dvaja kňazi uvažovať, že by súsošie mohlo putovať po farnostiach(B); tak súsošie prišlo aj do malého mesta, kde sa dotklo srdca staršieho muža(C); muž sa rozhodol zakladať modlitbové skupiny a vznikol projekt 9 mesiacov za život (D); do projektu sa zapojilo spoločenstvo žien v istom okresnom meste (E); to pohlo manžel jednej z nich, aby v ich meste počas celého roka financoval pro-life billboard (F); okolo reklamnej plochy prešli denne tisícky áut (G), atď. Body A a G sú priestorovo vzdialené stovky kilometrov a časovo vzdialené osem rokov. Napriek tomu sú previazané odovzdávaním a prijímaním štafety dobra. Dobro sa nestráca, len premieňa. Pomôžme ľuďom uveriť v angažovanosť. Pozvime ich svojím slovom. Inšpirujme ich svojim príkladom.

Jednota

     V jednote ľudí je sila. Na Slovensku je stále veľa ľudí, ktorí úprimne, hoci nesmelo, sú „za život“. Kým zostávajú nepodchytení a neorganizovaní, sú v spiacom režime. Sami sa aktivizovať nedokážu, často sa boja. Potrebujú podnet, výzvu, lídra, za ktorým pôjdu. Zrazu objavia čosi nečakané: To, čo je pre jednotlivca nepredstaviteľné, spoločne sa dá uskutočniť.

 Pod ideálom jednoty si nepredstavujme len zjednotenie na Národnom pochode za život alebo pri nejakej hodnotovej petícii. Tie sa konajú raz za dlhý čas. Hnutie za život sa realizuje najmä na lokálnej úrovni v množstve drobných projektov i jednorazových iniciatív. Zväčša im predchádzalo zjednotenie v spoločnej túžbe. Spomeniem spoločenstvo žien, ktoré sa zjednotilo, aby vyzbierali peniaze na vystavenie Pamätníčka nenarodeným pri miestnom kostole. Alebo zjednotenie niekoľkých laikov s kňazom, aby začali pripravovať každomesačné sv. omše za život. Alebo spoločenstvo vysokoškolákov, ktorí na internáte pozvali spolužiakov k oslave „Počatín“. Či zjednotenie miestnych duchovných všetkých denominácií, ktorí u riaditeľa miestnej nemocnice dosiahli zastavenie potratovej praxe. Spomeňme zjednotenie gynekológov vo výhrade svedomia, takže nemocnica, v ktorej pracovali, bola donútená deklarovať, že nevykonáva umelé potraty.

Úspechom hnutia za život predchádzalo zjednotenie väčšieho či menšieho počtu ľudí. Neraz sú to len dva-traja zapálení pre jednu vec. Na začiatku sa rozprávajú, kladú si otázku: Čo by sme my mohli urobiť? Čo by sme u nás mohli urobiť?

     Sv. Ján Pavol II. žiada, aby sme pri príprave Dňa života „nezabúdali ani na iné momenty a aspekty života, ktoré treba zakaždým starostlivo zvážiť v kontexte meniacej sa historickej situácie.“ Práve sa nachádzame v takomto zmenenom kontexte, uprostred veľkých spoločenských obmedzení. Využime aj túto ťažkosť. Učme sa od vírusov – vedia mutovať, prispôsobiť sa zmeneným životným podmienkam. Zdá sa, že v najbližších rokoch túto schopnosť budeme potrebovať.

o. Dušan Škurla, Úrad pre apoštolát ochrany života, Košice