V Trenčíne sme im položili zopár otázok o materstve i potratoch.

Hovorí sa, že deti sú Božím darom. Prežívate to tak?

Katka: V manželstve som 21 rokov, mám šesť detí. S niektorými som tu. Teším sa z toho, že sme tu na bicykli, že si to vieme zariadiť a svedčiť aj iným, že budúcnosť je v mamách.
Aďa: Som matkou piatich detí a môžem povedať, že deti ma učia pokore. Nikdy by som nepovedala, že budem ich mať päť a naozaj každé je Božím darom. Keď ich ráno budík, ďakujem Bohu za ne; hoci prežívame i ťažké chvíle.

Hana: Som matkou siedmych detí. Aj ja to môžem povedať. Dieťa je veľkým darom, hoci niekedy aj prekvapením. S každým dieťaťom prežívam čosi osobité. Jeden pán mi povedal: “Ako by sme sa dostali do neba bez detí? Oni sú našou cestou do neba ” Silno som si to uvedomila, keď som bola na sv.omši, kde sa modlili za bezdetné páry. Vtedy som pocítila veľkosť daru dieťaťa.

 Z ľavej strany: cyklopútnička Hana so synom Dávidom, trenčianska spolupracovníčka Aďa, cyklopútnička Katka s dcérami Apolóniou a Terezkou.

Počet vašich detí je počtom tehotenstiev. Samozrejme ,tehotenstiev mohlo byť ešte viac. Mali ste niekedy pokušenie, alebo aspoň myšlienku ísť na potrat?

Katka: K tomu sa mi vyjadruje ťažko, lebo ja som mala takú ponuku, keď som čakala svoje tretie dieťa. Som zdravotná sestra a v nemocnici som videla mamy ako prežívajú svoj život s postihnutými deťmi. A keď sú hormóny v ženskom tele “rozladené”, tak som všelijako rozmýšľala. Vďačím Bohu za manžela. Modlili som sa za neho ešte keď sme sa ani nepoznali. On má podržal a dieťatko sme si nechali A teraz všade naokolo svedčím, že toto treťorodené dieťa sa vie všade ľahko zaradiť; je skutočným darom.

Aďa : Áno, mala som viac tehotenstiev než pôrodov. Dve deti som spontánne potratila a prežila som si pritom bolesť.
Nie všetky deti sme plánovali. Keď sme počasí tretie dieťa, bol to pre nás šok. Práve som mala nastúpiť do práce. Nechcela som ísť na potrat, ale vtedy som dokázala pochopiť ženy, ktoré sa rozhodnú pre tento krok, lebo sa im to zdá chvíľkovou úľavou – “Zbavím sa dieťaťa a život pôjde v starých koľajach.” Po pár hodinách som si uvedomila, že je naivné si myslieť, že všetko pôjde ako doteraz. Nechcela by som žiť s tými výčitka mi svedomia. Teda chápem ich, ale nikdy by som to nespravila. Naozaj dieťa je dar. Aj to naše tretie bolo ofrflané, bola som pod tlakom z okolia, ale ustáli sme to s manželom.

Hana: Ja som prežila ťažké chvíle pri našom šiestom dieťati. Manžel práve stratil prácu, hľadali sme nové ubytovanie. Iste som vtedy nechcela zistiť, že som tehotná. Keď sa na to dívam spätne, uvedomujem si, že s každým dieťaťom prichádza i dostatok prostriedkov. Nedá sa to dopredu naplánovať. To dáva Boh.

V udalosti umelého potratu sú vždy viacerí účastníci – manžel, spolupracovníci, lekár, starí rodičia. … Kto je podľa vás najdôležitejším, rozhodujúcim prvkom?

Katka: Je jedno, kto povzbudí. Manžel tu má svoje miesto, ale každé povzbudenie je vzácne, pre ženu je silou. Myslím, že dieťa prinesie do rodiny čosi vzácne, takže aj ten, kto ho spočiatku nechcel prijať, neskôr ho bude mať najradšej.

Aďa: Ja si myslím, že je to manžel. Lekár môže povedať hocičo, ale od lekára odíde. Najčastejšie je s manželom alebo partnerom. A je veľká pravdepodobnosť, že sa ním nechá ovplyvniť.
Hoci sú aj také prípady, kedy sa za na rozhodne bez ohľadu na okolie.

Hana: Myslím, že manžel má veľkú úlohu. Často počujem vyjadrenia mužov, že žena sa má rozhodnúť sama, že on sa do toho nemieša.
Ale ženy chcú, aby sa muž do toho zamiešal, aby vyjadril, že to spolu zvládneme. Napokon, veď sa zúčastnili na plodení, tak majú sa zamiešať aj neskôr, keď sa ma dieťa narodiť. Hlavne keď je žena hormonálne rozkývaná a aj psychicky to ťažko zvláda. Mám skúsenosť z vlastnej rodiny – moja mama bola na interrupcii a povedala, že keby jej aspoň jeden človek povedal, aby si dieťa nechala, tak by si ho nechala. Teda niekedy zaváži aj jeden človek.