„Lekári boli prekvapení a hľadali slová.“

Pre 61 rokmi (28. apríla 1962) zomrela v Taliansku hrdinská matka Gianna Berett Mollová, ktorá sa nezištne obetovala, aby sa mohlo bez ujmy narodiť jej štvrté dieťa. Povzbudzujúce svedectvá rodičovskej lásky nechýbajú ani v našej dobe. Ponúkame Vám príbeh Terezy a Róberta Fidermakových, ktorí žijú v Medzanoch pri Prešove. V roku 2013 čakali tretie dieťa. Lekári upozornili, že dieťaťu chýba časť lebečnej kosti a odporúčali umelý potrat. Tereza a Robo si zvolili inú cestu a … dieťaťu dali meno Dorota – Boží dar.

Rozhovor pripravil o. Dušan Škurla, Úrad pre apoštolát ochrany života v košickej arcidiecéze.

Tereza, nejaký ten čas sa už angažuješ v diele ochrany ľudského života na úrovni vašej farnosti a regiónu. Robo ťa v tom ochotne podporuje. Čo ťa / vás podnietilo k tejto službe? Kto alebo čo najviac formoval(o) vaše hodnotové nastavenie?

Tereza: Iný pohľad na život som získala, keď sme prišli do Medzian a keď sme sa začali kamarátiť s ľuďmi, ktorí sa neskôr stali aj krstnými rodičmi našej tretej dcéry. Boli to manželia Drahuška a Slavo Kuckovi. Oni nás posúvali z toho tradičného katolíckeho k osobnejšiemu vzťahu s Bohom. Keď sme prišli do Medzian, náš prvý syn Florián mal štyri roky, dcéra Tereza mala rok. Ja som mala veľmi zlé obdobie čo sa týka manželstva i vzťahu s deťmi. U Kuckovcov som cítila čosi iné. A závidela som im: “Prečo nemám to, čo majú oni?” Ja som mala iné hodnoty. Túžila som po tom, čo som videla u nich. Drahuška mi to pomaly začala ukazovať a ja som sa trošku „nakopla“. V tom čase som brala aj antikoncepciu. Bola som z toho nešťastná a dochádzalo mi, prečo nemáme to, čo majú oni. Drahuška mi vysvetlila, ako to funguje s prirodzenými metódami. Raz som prišla domov a povedala som Robovi: „ S týmto končíme a ideme inak.“ 

Ako to prijal Robo?

T: Pre Roba to bol šok, že tak z ničoho nič. Ešte raz nám to spoločne vysvetlili, ako fungujú prirodzené metódy. A tu niekde sa začal meniť aj náš spoločný život. Po stránke duchovnej i vzťahovej. Nebola som taká nervózna, dokázali sme viac komunikovať. Bolo to iné, krajšie. Aj sme zatúžili po dieťati. Tereza mala vtedy tri roky. Reku, vyskúšame. Bol prvý plodný deň a vyšlo to. A bolo to iné ako pri prvých dvoch deťoch. Vedela som, že toto je deň, kedy sme počali. V tom čase bol aj prvý Národný pochod za život v Košiciach. Vtedy ma oslovila pro-life koordinátorka z Veľkého Šariša, aby som pomohla s distribúciou sviečok v našej obci. Ja som to prijala s tým, že iste mi pomôžu deti aj manžel. Postavíme sa ku východu z kostol a po sv. omši sviečky ponúkneme. V tom čase sme už vedeli, že s našim tretím dieťaťom nie je čosi v poriadku.

Spomínala si, že vo vzťahu k manželom Kuckovým si chcela mať to, čo oni majú. Možno si to vtedy nevedela presnejšie opísať. Vieš to pomenovať dnes? Čo si im vlastne závidela? Robo, ako si to prežíval ty?

Róbert: Iste som to vnímal. Hoci, ja som chodil do práce a Terka s Drahuškou sa stretávali častejšie. No myslím, že to bola túžba po pokoji.

T: Áno, u Kuckovych bol pokoj. Keď k nim človek príde, je to cítiť. Sami sme sa museli od nich vyhodiť, lebo už bolo veľa hodín. Nechcelo sa nám odísť. Dokázali sme sa rozprávať o hocičom. Nielen o duchovných veciach. Máme veľa spoločných tém. Keďže Slavo medzitým zomrel, pre Roba je to komplikovanejšie. My s Drahuškou máme svoje témy a pre neho je to teraz iné.

Už viackrát som sa stretol so svedectvom, že antikoncepcia vnáša do manželského vzťahu disharmóniu a napätia…

T: Áno, platí to a týka sa to nielen hormonálnej antikoncepcie, ale aj iných antikoncepčných metód. Hoci každá má svoje špecifiká. Keď žena berie umelé hormóny, má to na ňu vplyv. Spomínam si na situáciu, keď k nám prišli kamaráti na návštevu. Nevadilo mi, ak ma objali, no Roba som nemohla ani cítiť, odmietala som ho. A pritom som ho ľúbila, no prišli stavy, kedy som ho jednoducho nemohla. Pýtala som sa na to lekára. Povedal mi, že to prejde. No neprešlo. Boli dni, kedy som Roba neznášala, chcela som odísť, utiecť preč… Raz sme sa o tejto veci bavili s kolegami v práci. Tí muži mi to potvrdili. Raz vyskúšali, aké to je, keď ich žena bola na tabletkovej antikoncepcii a mali dosť. Žiadali svoje ženy, aby antikoncepciu vysadili.

R: Vtedy buď muž akceptuje, že žena berie antikoncepciu aj so všetkými negatívnymi následkami, alebo vzťah sa rozpadá, lebo on cíti, že ona ho odmieta. Tie výkyvy sú naozaj brutálne.

Hnutie za život sa uberá rôznymi cestami k obnove kultúry života. Každá má svoj význam. Ktorú z nich považujete za najpotrebnejšiu?

T: Keďže naše deti majú vďaka internetu prístup k všetkému možnému, vrátane antikoncepcie a potratu, asi by sme mali už v tínedžerskom veku hovoriť s nimi o nástrahách sexuálneho života. O tom, že je to spojené s možnosťou počatia a ako ďalej. Možno sa nám 8. alebo 9. ročník zdá ako priskoré obdobie, ale boli by sme prekvapení… treba im vysvetliť nástrahy skorého sexuálneho života a tiež, že potrat nie je správne riešenie a aby poznali alternatívy. Žiaľ, LGBTI agenda nás tlačí k opaku, chcú čím skoršiu sexualizáciu detí. Tiež by bolo treba, aby ľudia vedeli o možnosti pochovať svoje dieťa, ak nastane spontánny potrat. Veľmi málo sa o tom vie, nerozpráva sa o tom. Podobne chýba informovanosť o umelom oplodnení a jeho rizikách. Dokonca ani kňazov nepočuť, žeby rozprávali, prečo je umelé oplodnenie zlé. Prípadne povedia, že umelé oplodnenie je zlé, ale nevysvetlia prečo.

Spolu s manželom Róbertom máte štyri deti, hoci len dve žijúce. Ako rodičovstvo zmení človeka?

R: Asi som si nevedel predstaviť, žeby som nebol rodič. Je to pekný záväzok, ktorý keď človek robí z lásky (smiech)…

T: Mňa rodičovstvo zmenilo úplne. Ja som si v mladosti nevedela predstaviť, že sa vydám; a už vôbec som si nevedela predstaviť, že budem mať deti. Ale starala som sa o deti mojich sestier; päť rokov som robila opatrovateľku pri deťoch v Nemecku. Tým som žila, takže som si ani nepredstavovala, aké to bude byť mamou pre svoje deti. Keď sme sa vzali v roku 2005, prvé dva roky sme nemali deti, žili sme sami dvaja. Potom sme si uvedomili, že takto už nie, už je tu nuda, už ma to nenapĺňa. Čakali sme Floriána. Nebolo to jednoduché, začala som krvácať, lekár na varoval už na začiatku, že môžeme prísť o bábätko. Poctivo som ležala. Potom sa to upravilo. Bolo to prvé dieťa. Človek normálne žil a išiel. Moja mamka prišla na dva-tri dni, aby mi ukázala, ako treba chodiť okolo dieťaťa. Ale inak sme boli sami. Potom sme sa presťahovali a prišla na svet naša Tereza. Už to bolo inšie. Tiež som mala komplikácie a musela som ležať. Medzitým vyrástli. Potvrdzujem, že platí: Malé deti, malé starosti. Veľké deti, veľké starosti. Rodičovstvo ma napĺňa a posúva ďalej. Snažíme sa tráviť čas spolu.

Každoročne 28.apríla si pripomíname matku – sväticu, Giannu Berett-Mollovú. V roku 1962 sa hrdinsky obetovala, keď sa zriekla počas tehotenstva liečby rakoviny, aby sa neublížilo  dieťaťu a mohlo sa zdravé narodiť. Plán sa podaril. No mama čoskoro po pôrode zomrela. Aj vy ste sa ocitli v podobnej hraničnej situácii  počas tehotenstva so svojim tretím dieťaťom v roku 2013. O čo išlo?

T: Skôr ako som išla prvýkrát na prehliadku, začala som krvácať a dostala som sa do nemocnice v Starej Ľubovni. Tam som bola päť dní na pozorovaní. Stabilizovali ma, krvácanie prestalo, ale zistili, že maternicu mám rozdelenú na dve časti. Teda že moje deti sa vyvíjali v jednej časti. Druhá časť bola samostatná a deti ju nemali k dispozícii. Lekári sa čudovali, ako som mohla vynosiť dve zdravé deti. O niekoľko týždňov neskôr sme boli na povinný ultrazvuk v Prešove. Tam nám surovo povedali: „Vaše dieťa nemá šancu na život. Choďte na potrat.“ Taká bola komunikácia lekárky s tehotnou mamičkou. Ultrazvuk opakovali a aj ja som mohla vidieť, že hlavička dieťaťa nemá zvyčajný oblý tvar. Potom zavolali dnu aj Roba. Dali mi podpísať papiere. Myslela som, že tým potvrdím rozhodnutie pre potrat, tak som odmietla. Potom vysvitlo, že len mám podpísať, že som bola informovaná. Teda vtedy sme sa dozvedeli, že dieťa asi nedonosím a že mám ísť na potrat, lebo je to celé zle.

Spomínate si na svoje prvé pocity?

T: Diagnózu sme sa nedozvedeli. Len že máme ísť na potrat. Celú noc som nespala. Potom som išla k inému lekárovi. Upokojil ma, že nikto ma nemôže donútiť ísť na potrat. Je to moje rozhodnutie. Cítila som od neho povzbudenie. Následne som išla k svojmu gynekológovi a ten ma zasa dal dole, že som hlúpa a prečo vystrájam, že viera s tým nemá nič spoločné. Ja som mu na to: „Ako vy viete, či som veriaca, alebo nie? Prečo to vy spájate s vierou? Veď práve, že viera s tým nič nemá. Je to moje presvedčenie.“ On len mávol rukou, že načo bude ďalej robiť testy, keď to aj tak bude zle. Psychicky ma to deptalo. Naďalej sme nevedeli, o akú diagnózu sa jedná. Chodila som na pravidelné prehliadky. Niekedy môj gynekológ opakovane spochybnil význam vyšetrení. Ja som namietala, že to mám ako povinnú prehliadku a tak som prišla. Je na ňom, či mi vezme krv na vyšetrenie a podobne. „Ja tu budem chodiť, či je dieťa zdravé alebo choré.“ On len letargicky povedal sestričke: „Tak dobre, urobte jej vyšetrenie, vezmite jej krv.“

Raz povedal, že je to buď anencefalus, alebo acranius. Ešte ani sám nevedel. Ale že, s takou diagnózou sa ani nenarodí, alebo ak sa narodí, tak sa ani nenadýchne, hneď zomrie. Vraj problém je len s hlavou. Mohlo sa stať, že časť placenty sa odlúpila, prilepila sa na hlavičku a došlo k narušeniu vývoja. Potom som nad tým viac rozmýšľala. Ak by bol problém len s hlavičkou a ostatné časti by sa vyvíjali ako pri ostatných deťoch, tak pomôžme iným bábätkám. Ak sa teda narodí a hneď zomrie, ale jej orgány budú zdravé, môžu byť použité na transplantáciu.

Bola to ušľachtilá vízia v neľahkej situácii, ale bolo to reálne?

T: Rozmýšľali sme, na koho sa v tej veci obrátiť. S mojím gynekológom nebola reč. Videla som reláciu s MUDr. Krchom, ktorý pracuje v Košiciach. Napísala som mu, o čo ide. Odpísal mi, že on sa venuje novorodencom. Nasmeroval ma na transplantačné oddelenie. Aj tam som napísala. Dohodli sme stretnutie. Lekár vysvetlil, že to nie je také jednoduché. Sám nevedel, do čoho ide. Priznal, že bol nervózny, nechápal, o čo nám ide. Ako ďalší krok nám navrhol vyšetrenie u MUDr. Dankovčíka, ktorý sa venuje prenatálnej diagnostike. Ten nám vysvetlil, čo sa stalo s bábätkom a čo môže nasledovať. Že dieťa môže zomrieť pred narodením, alebo sa narodí, ale nemusí sa nadýchnuť. V takej situácii by dieťa hneď napojili na prístroje s tým, že orgány by sa mohli použiť na transplantáciu.

R: Potom sme už na pravidelné kontroly chodili k MUDr. Dankovčíkovi. Ukázalo sa, že všetko sa vyvíja normálne, okrem hlavičky. Stále nás upozornil, že v ktoromkoľvek týždni môže dôjsť k spontánnemu potratu. Ale ak dieťa bude žiť, pôrod sa bude konať sekciou a všetko sa ukáže.

T: Dorotka kopala, ale nedokázala sa otáčať, lebo hlava ju nepustila – bola spojená s placentou. Veľmi som bola spokojná, že MUDr. Dankovčík nám všetko ochotne vysvetľoval. Pýtala som sa, či to bude chlapček alebo dievčatko. Vysvitlo, že je to dievčatko. Chceli sme sa jej adresnejšie prihovárať, aby sme mali vzťah, aby vedela, že je vítaná a že sa na ňu tešíme, nech to dopadne akokoľvek.

R: V tom čase sme cítili pokoj, vedeli sme aká je diagnóza, čo sa dá očakávať. Tehotenstvo bolo ako pri ostatných deťoch, žiadne ďalšie problémy.

T: Vtedy ma povzbudzovalo, že ak by aj Dorotka zomrela, vďaka transplantácii bude akoby žiť v iných deťoch. Bolo to zaujímavé. Bola aj možnosť, že pôjdem rodiť do Anglicka, kde čakala matka s dieťaťom, ktoré malo choré srdce.

R: Netlačili nás. Bola to len jedna z možností. Prístup lekárov bol naozaj ľudský. Cítili sme od nich podporu a že nám dávali slobodu. Po prvých skúsenostiach v Prešove sme boli veľmi milo prekvapení. Tým pádom aj my sme boli pokojní.

Zdá sa mi, že vy dvaja ste sa rýchlo zladili v rozhodnutí, že umelý potrat nie je pre vás cesta. Vravíš, že noc po prvotnej informácia si vôbec nespala. Asi to nebolo spôsobené tým, že nevieš, ako sa máš rozhodnúť.

T: Presne tak. Skôr som sa obávala toho, že lekárka ma bude prehovárať a začne na mňa tlačiť. Toho som sa bála, lebo v ten deň som to už zakúsila. Už som ten tlak nechcela zažiť. Z toho som bola rozrušená. Žiaľ, vtedy mi vôbec nenapadlo, že ja k tej lekárke už nemusím ísť.

To jasné presvedčenie, že potrat vylučujeme, azda súviselo aj s tým, že som hneď po odchode z ambulancie volala Drahuške. Bola práve vtedy na letnom tábore aj s našimi deťmi. Hneď v ten večer sa spojili s kňazom a animátormi a už sa za nás modlili. Teda hneď od začiatku sme boli nesení modlitbami mnohých ľudí.

Možno nebolo ťažké správne sa rozhodnúť. Ale náročné mohlo byť následné čakanie na deň pôrodu.

T: Pozorovala som, že počas tohto tehotenstva som bola taká zvláštne „neutrálna“. Neviem to presne vysvetliť. Pri predchádzajúcich deťom som sa viac-menej tešila. Aj teraz som sa tešila, ale s takým sebauvedomením, či obozretnosťou: „Veľmi sa neteš, veľmi nesmúť…“ Niekedy pri pohľade na tie prvé dve deti sa mi chcelo plakať, že to tretie s nimi nebude. Vtedy som utekala preč, aby to nevideli. Teda bolo to pekné, ale aj náročné obdobie, čo sa týka citov. Nevedela som, čo robiť. Naviazať sa, či nenaviazať? Ale vedeli sme, do čoho ideme.

R: Terka mala ísť na ultrazvuk sama. Lenže potom mi zavolala, či s ňou pôjdem. Uvoľnil som sa v robote a šiel som. Keby mi tú informáciu, že dieťa je choré, povedala až doma, inak by som to vnímal ako keď som bol priamo pri tom. Keď Terka v ambulancii povedala, že na potrat nepôjde, automaticky som sa s tým stotožnil. Na druhý deň sme išli za ďalším lekárom. Tiež som šiel s ňou. Nenechal som ju v tom samú. Keby som mal len sprostredkované informácie, inak by som na celú situáciu reagoval. Bolo dobré, že som tam šiel s ňou. Potom som už všade chodil s ňou. Lekári inak reagovali, ako keby prišla sama. A aj vďaka tomu bola atmosféra pokojnejšia. 

T: Áno, bolo to veľmi dôležité. Spomínam si na jednu situáciu s lekárkou. Dorotka už bola na svete a ležala v Košiciach. Robo ešte parkoval a ja som sama prišla ku dverám ambulancie. Vyšla spomínaná lekárka a vybehla na mňa veľmi zostra. V momente, ako sa objavil Robo, lekárka už bola nadýchnutá na ďalší výpad, no hneď zmenila tón a slová.

R: Keď je žena sama, emočne rýchlo stúpa a klesá. Keď sme boli spolu, vedela, že sa môže oprieť.


Príchod nového člena do rodiny je vždy spojený s nejakou novosťou. Každé dieťa so sebou prináša nejaké prekvapenie, Dorotka azda prebudila aj silnejšie reakcie – šok, zdesenie, ľútosť, strach…. Museli ste zvládnuť svoje pocity (a aj pokušenia) a  okrem toho ste pozorovali reakcie okolia, najmä príbuzných. Iste vás to nenechávalo chladnými. Reakcie okolia mohli byť pre vás tiež prekvapivé – v dobrom i zlom…

R: Je jasné, že hneď sme sa zamýšľali, či a ako to celé podať. Uvedomili sme si, že po čase už nebude možné utajiť tehotenstvo.

T: Deťom sme to nepovedali priamo. Asi v tom zmysle, že niektoré mamky prídu z pôrodnice, ale bábätko neprinesú, lebo je choré a musí zostať v nemocnici. Alebo že nepríde domov, lebo je choré a potom aj zomrie. Čiže pripravovali sme ich na to, že bábätko možno nepríde so mnou domov. Deti to veľmi neriešili. Horšie to bolo s ostatnými príbuznými. Najprv sme si mysleli, že nič nepovieme, len ich postavíme pred hotovú vec, keď sa Dorotka narodí. Jeden kňaz nám však povedal, že to nemáme takto robiť, lebo by to bola aj pre nich rana. Oni by sa tešili – najmä babky a dedkovia – a zrazu toto. Teda radšej im to včas povedať. Nechceli sme to oznámiť cez telefón. A tak raz, keď sme boli na návšteve u sestry a bola tam aj moja mama, som sa nadýchla a povedala som, aká je vec, že ideme do Košíc na transplantačné, lebo Dorotka sa asi nenarodí, ale chceme sa pokúsiť aspoň o darovanie orgánov. Zostali ticho, bol to pre nich šok a snažili sa to poprieť, tvárili sa neveriacky. No hneď na druhý deň nám telefonovali a odprosovali nás, že reagovali nevhodne, že im je to ľúto a podobne. Nakoniec všetci stáli pri nás.

Ešte dodám, že následne v ten deň sme kontaktovali aj ostatných z blízkej rodiny, aby to všetci naraz počuli a aby to počuli od nás. Lebo aj oni potrebovali vyjadriť svoje pocity a začali si navzájom volať.

R: Chceli sme príbuzným jasne povedať, aký máme zámer. Lebo keď je človek veľmi rozrušený, môže povedať slová, ktoré by ho mohli potom veľmi mrzieť. Tak sme chceli vyjasniť naše stanovisko, aby sa nestalo, že nám niekto bude navrhovať potrat a potom by to ľutoval. A cítili sme, že niektorí mali také náznaky. Preto sme im chceli povedať všetko, že vieme aj o iných možnostiam, ale je zbytočné nás presviedčať…

Dorotka sa mala narodiť a zomrieť. Prognózy nevyšli. Žila ďalších 21 mesiacov. Ako ste to prežívali vtedy a ako si na to obdobie spomínate teraz?

T: (zamyslenie)… rodili sme pri MUDr. Dankovčíkovi s tým, že po pôrode mal Dorotku na starosti MUDr. Krcho. Keďže každý z nich pracuje v inej nemocnici, tím MUDr. Krcha prišiel k pôrodu s pojazdným inkubátorom. Robili sekciu a MUDr. Krcho čakal, čo bude s bábätkom. Keď sa Dorotka narodila, začala plakať. To bol prekvapenie pre všetkých. Veď sa nemala ani nadýchnuť, a nie ešte plakať! Ja som bola pri vedomí, dali mi iba epidurálku, lebo som chcela vidieť malú a vôbec, čo sa bude diať. Keďže bol predpoklad, že môže zomrieť, tak aby som s ňou mohla byť aspoň chvíľu.  Naša požiadavka bola, aby hneď po narodení bola Dorotka pokrstená. Jedna zo sestier to aj urobila. Lekár žartoval, že ak sa nenájde nikto, tak on ju pokrstí s plodovou vodou. Všetko mi hlásili, lebo personál ju hneď zobral do inej miestnosti. Manžel bol pri nej.

R: Nepotrebovala žiadnu akútnu lekársku starostlivosť. Lekári boli prekvapení a hľadali slová. Bolo dohodnuté, že ak dieťa bude schopné života, prevezú ho do druhej nemocnice, kde MUDr. Krcho pracuje. Lebo stále sa myslelo, že bude potrebné napojenie na prístroje, aby ju udržali pri živote.

Popri milom prekvapení, že Dorotka je životaschopná, boli jasne viditeľné aj abnormality…

T: Áno, nevytvorila sa jej časť lebečnej kosti a mozog sa nachádzal len v akejsi blane. Okrem toho nemala nos, mala rázštep pery, jedno oko nebolo vyvinuté. Vzadu mala vlásky. Ale od krku dole bolo telo normálne. Hneď po pôrode ju zabalili do plienky a priniesli mi ju ukázať. Ja som musela zostať ležať päť dní v nemocnici, kde som rodila a Dorotku hneď previezli do inej nemocnice. Takže som s ňou potom nebola. No Roba k nej púšťali bez ťažkostí. Po piatich dňoch ju dali na štandardnú izbu, hoci naďalej bola v inkubátore.. Keďže medzitým prepustili aj mňa, mohla som ísť k nej na návštevu. Počas hospitalizácie sa pri mne zastavil gréckokatolícky kňaz, aby mi dal sv. prijímanie. Navrhol mi, aby Dorotka bola aj pobirmovaná. A naozaj to urobil.

Aj naďalej bola Dorotka sama?

T: Áno. Na novorodeneckom bola asi dva týždne, snažila som sa chodiť k nej každý deň. Stretli sme tam aj lekárku, ktorá nám s výčitkami vykrikovala: „Čo si myslíte? Čo ja mám s takým deckom robiť? Mám jej pichnúť nejakú injekciu?…“ Vtedy som bola sama. Keď prišiel Robo, tak prestala. To bolo silné. Hneď nám bolo jasné, že táto osoba nebola za život.  Neviem si predstaviť, ako sa dívala na Dorotku, alebo ako o nej hovorila, keď sme tam neboli. Potom ju dali na detské oddelenie do Prešova. Stále bola v akomsi inkubátore, lebo sa báli, aby nechytila infekciu. Kvôli obave z infekcie jej dali aj akýsi turban, aby bola chránená. No ono jej to mokvalo. Až jedna sestrička sa rozhodla, že to dá dole.

Ako sa po pôrode ukazovali medicínske prognózy?

T: Nikto jej nerobil žiadne vyšetrenia. Lekári vôbec neboli zvedaví, v ako stave je jej mozog, aké má reakcie, či vidí na obe oči, či počuje a podobne. Potom sme boli pol roka doma a my sme nevedeli, čo dokáže, aké má spôsobilosti. Chodili sme na fyzioterapie, tam nás naučili využívať Vojtovu metódu. Po mesiaci od pôrodu som ju mala prvýkrát v náručí.

R: Pred odchodom z nemocnice nám ešte ponúkli možnosť, že by sme ju umiestnili do akéhosi ústavu. To sme odmietli, zobrali sme ju domov. Pani doktorka nás nabádala, aby sme si to poriadne rozmysleli, lebo ona prijíma stravu cez sondu; a tiež sa pýtala, či máme ďalšie deti. Či si vieme predstaviť, že medzi zdravé deti teraz prinesieme choré dieťa. Či tým nenarušíme ich psychický vývoj. Že máme zájsť za psychológom, aby ich na to pripravil. Nevedeli sme, ako to myslela. Odpovedali sme, že naše deti ju iste príjmu. Napokon, často sa na Dorotku pýtali a chceli ju vidieť. Teda zobrali sme ju domov. A všeobecne môžeme povedať, že keď sme s Dorotkou kdekoľvek prišli, deti vôbec neriešili, ako vyzerá. Problémy boli len s dospelými, keď ju prvýkrát videli. Dieťa predsudky nemá, no dospelý, asi čím je starší, tým má viacej predsudkov. Deti sú čisté a priame. Raz keď sme boli v čakárni, jedno dieťa zareagovalo na Dorotku: „Jeej, mamka, pozri aké čudné dieťatko,… ale celkom zlaté..“ Keď sa mamka pozrela tým smerom a zbadala Dorotku, hneď sa zarazila a pošepla svojmu dieťaťu: „Nepozeraj tam!“

Zdá sa, že vaša Dorotka dobre nastavila zrkadlo celému zdravotníckemu systému. Spomínané reakcie lekárov viac  hovoria o nich než o Dorotke. Ako sa odvíjal život ďalej po príchode z nemocnice domov? Boh doprial Dorotke ďalších 21 mesiacov…

R: Nuž pravda je taká, že my sme sa ešte raz do nemocnice vrátili. Po približne pol roku od narodenia sme išli do Bratislavy, na Kramáre. Pýtali sme sa tam, či sa dá ešte niečo urobiť s tou hlavičkou, aby nehrozilo riziko infekcie. Neskôr, po operácii sa nám lekár priznal, že keď nás videl prvýkrát, nevedel, čo má na to povedať. Priznal, že sa s takou diagnózou ešte nestretol. Lebo buď sú také deti umelo potratené, alebo zomrú spontánne. Bola to pre neho príležitosť, aby sa viac dozvedel o ľudskom živote.

Teda v Bratislave bola Dorotka operovaná. Dali vyrobiť kostný implantát a operačne ho vložili. Potom plastický chirurg upravil kožu, takže nakoniec mala všetko na správnom mieste. Oči, obočie, vlasy…

Dávnejšie ste mi spomínali, že v Bratislave ste celkovo vnímali iný prístup, než čo ste zažili v Košiciach a Prešove. Že v Bratislave skúmali Dorotku s akýmsi vedeckým obdivom.

R: Áno! Jedna lekárka prišla k nám s medikmi a povedala: „Ja už idem do dôchodku, ale s takým prípadom som sa ešte nestretla.“ Terky sa potom pýtali, či tam môžu priviesť iných medikov, lebo možno sa s takým prípadom už nestretnú…

T: Cítili sme to už pri prvom stretnutí v Bratislave. Najprv prišiel jeden lekár a potom druhý. Ten mal nejakú zvláštnu farbu hlasu. Dorotka začala veľmi silno reagovať a otáčala sa k nemu, hľadala ho. Oni sa ma pýtali, čo to znamená. Ja im na to, že my nevieme, lebo jej nikto nerobil vyšetrenia, v ako stave je jej vnímavosť. Oni navrhli, že v takom prípade si ju tam nechajú, ja môžem zostať pri nej a kompletne ju vyšetria. Hneď ďalší deň začali. Napokon dospeli k záveru, že ju budú operovať. S tým, že je to 50:50. Prežije, alebo zomrie. To sa mi nepáčilo. Zľakla som sa. Zasa som zavolala Dorotkinej krstnej, aby som sa poradila. Ona vravela, že keď ju po toľkom ničnerobení začali odborne riešiť, nech to teraz nebrzdím. Veď ak ju nebudú operovať, aj tak hrozí infekcia a môže zomrieť. Teda aby som to neriešila. Nebolo mi to jedno. „Teraz, keď ju napriek všetkému mám živú, má zomrieť?“ Bola to veľká dilema, ale išli sme do toho. Tesne pred operáciou sa všetko zrušilo. Lekár, ktorý ju mal operovať nám povedal, že je to veľmi komplikované a musí ešte raz zasadať s tímom špecialistov. Poslal nás domov s tým, že sa to celé musí odložiť. Bolo to pre mňa veľmi náročné a hádala som sa s Bohom. Operácia nastala o dva týždne neskôr. Trvala osem hodín. Pre nás to bolo ako večnosť. Napokon vyšla sestrička a povedala, že ešte dokončujú plastiku. Neskôr vyšiel aj plastický chirurg, chlap ako hora, a hovoril nám: „Ja som bol celý deň ako popletený. Nevedel som, čo mám robiť. Ale keď som nastúpil, moje ruky samé robili. Duch Svätý a anjeli mi držali ruky a robili za mňa… Za vás sa asi veľa ľudí modlí…“ Hneď potom sme mohli ísť k Dorotke. Úplne iný prístup ako v Prešove.

Na tretí deň sme ju prišli navštíviť a personál nám zreferoval, že sama sa odintubovala. Vykašľala hadičku a dýchala si sama. Potom jej dali už len pomocný kyslík k ústam. Všetko išlo dobre a po čase sme išli domov.

Pri pohľade na fotografie sa zamýšľam, ako dokázala jesť…

T: Jedlo prijímala cez sondu. Prakticky vždy ju mala vloženú. Problém nastal doma, keď postupne nestačilo mlieko a bolo ju treba prikrmovať. Ako sme to mali podať cez tenkú hadičku?  Dovtedy nikto neskúsil, ako by zareagovala, či je schopná prehĺtať. Tak som to skúsila a fungovalo to. A paradoxne neznášala mať v ústach riedku stravu. Chcela kúsky a tie prehĺtala.

Po čase sme išli zasa do nemocnice, lebo na pláne bola plastika nosa a pier. Znova sme natrafili na tak trochu protivného lekára. Naznačoval, že sa tu nič nedá robiť. Ale zato sestrička bola užasnutá, keď videla, ako ju kŕmim a ako dobre vyzerá. Žasla nad Dorotkou a že sa o ňu tak staráme.

R: Celkovo sme sa tak neuzavreli, neobmedzili sme svoj život. Išli sme s ňou aj vonku aj do spoločnosti. Používali sme kočiar, brali sme ju do kostola, na svadbu, na návštevy… Rodina o všetkom vedela.

T: Suseda nám ochotne pomáhala, keď vedela, že potrebujem niekam odbehnúť. Alebo sme ju dali ku krstným rodičom. Ochotne pomáhali. A povedali nám, že Dorotka hneď vedela, keď ste otvorili dvere a ozvali ste sa. Mrvila sa, vydávala zvuky. Videli na nej, že vníma. Podobne aj s Floriánom (jej brat): chodil vtedy na ZŠ. Keď prišiel domov zo školy, ani sa nevyzliekol, ani tašku nezhodil, ani ruky neumyl, len rovno ku nej, vybozkal ju… a ona bola blažená. Keď prišli deti od susedov, každý len „Dorotka, čau!“, trošku ju pohladili a išli ďalej…  

Dá sa povedať, že život sa po tej operácii dostal do normálu….

R: Áno, všetko prebiehalo normálne. Chodili sme s ňou na bežné prechádzky. Treba si uvedomiť, že bola pol ročná, v kočíku. Dali sme jej na hlavu čiapočku a išli sme von. Predsudky ľudí sme neriešili. Bolo vidno, ako sa jednotliví ľudia vedia vysporiadať s predsudkami. A ak aj niekto spočiatku predsudky mal, po chvíli to opadlo. Keď videli, že my to berieme normálne, tak aj oni to tak brali.

T: Raz sme mali návštevu rodičov s dieťaťom. To dievčatko prišlo k Dorotke a schuti sa zasmialo. Spýtali sme sa, prečo sa smeje. A ona na to: „Keď ona je taká smiešna!“ Rodičia stuhli. A my im na to, že nič sa nedeje, lebo my sa tešíme z tej detskej úprimnosti.

Obhajcovia potratov nemajú argumenty na obhajobu svojich hodnôt. Často sa utiekajú ku kvázi argumentom, udieraju skôr na emócie. Napríklad v prípade možného poškodenia dieťaťa varujú, že rodičia budú musieť doživotne niesť spomienky na deformované telo, alebo že také poškodené dieťa nemôže žiť plnohodnotný život a bude nešťastné… Preto je podľa nich správne dieťa zničiť potratom. Zdá sa, že vaša skúsenosť je opačná…

R: Nuž na našich deťom nepociťujem, žeby boli traumatizovaní z Dorotky. Skôr vnímam, že im chýba. Veď sme sa s ňou stískali. Mám fotku, ako som zadriemal sediac v gauči a ona vedľa mňa. A pritom lekári hovorili, že bude len ležiaca. Deti ju brali takú, aká je.

Dorotka po 21 mesiacoch zomrela. Prečo?

T: Nevieme. Nebola na pitve. Ale asi jej odišli obličky, lebo v ten deň od rána nemočila. Tým, že brala rôzne lieky, vedeli sme, koľko musí vypiť a koľko vymočiť. Pitvu sme nechceli. Brali sme, že je to tak, prišla smrť, Pán Boh si ju povolal a my to nezmeníme. Nebolo to jednoduché, ale v istom zmysle krásne tým, že to bolo doma. Ráno som s ňou ešte bola u lekárky. Tá navrhla, aby sme s ňou šli do nemocnice. Ja som odmietla. Doterajšie skúsenosti s prešovskou nemocnicou vo mne vzbudzovali odpor. Pýtala som, nech mi predpíše antibiotiká a budem jej ich doma podávať. Vrátili sme sa domov. Dala som jej ešte jesť. Neskôr sme pozorovali, že už nám prestáva dýchať, farba sa mi nezdala. Prišli záchranári zo Sabinova. Boli tu za pár minút, hodinu ju oživovali, ale nič nepomohlo. Medzitým prišli deti zo školy. Pribehli aj susedky a rodičia. V tom to bolo pekné, že sme sa s ňou všetci rozlúčili, obliekli sme ju a sedeli sme s ňou. Držali sme ju na rukách a na striedačku sme si ju s krstnou podávali… Až kým neprišiel kaplán, ktorý nás usmernil, žeby sme ju mali položiť do roviny, lebo jej telo čoskoro stuhne. Odpojili sme jej sondu aj odlepili náplaste. Bola veľmi krásna. Terezka sa s ňou dojemne lúčila. Prišla aj moja sestra, ktorá bola v tom čase neďaleko. A potom už prišla pohrebná služba. Zaujímavé bolo, že do detskej rakvičky sa nezmestila a dospelácka by bola veľká. Tak jej urobili rakvu na mieru.

Pohreb bol po štyroch dňoch. Truhličku som chcela mať zatvorenú. Nech nemám poslednú spomienku, ako leží v rakve. Bolo to smutno-pekné.

Čo zostalo v mysli po rokoch?

T: Iste, nebolo to všetko ľahké. Bol potrebný režim. Pravidelne brala lieky. Niekedy som nevládala a potrebovala som pomoc Roba. Hlavne čo sa týka podávania liekov, lebo to sa dialo každé tri hodiny, aj v noci. Niekedy som už bola v zmätku, čo som jej dala a či som jej dala. Ale celkovo to bolo pekné, hoci nie jednoduché. V nemocniciach som už dokázala vypozorovať, kto z personálu si váži život bezpodmienečne, a kto nie. Nepríjemné bolo, keď som cítila, že lekár alebo sestra sa pokúšali rýpať, že to moje rozhodnutie (prijať Dorotku) je hlúposť. Vtedy stačilo, aby som sa pousmiala, že my to zvládame, že nás obohacuje a sme šťastní, že ju máme. Vtedy bolo vidno, ako im žily na krku navreli. Nemali protiargument a nepokračovali na túto tému. Naučila som sa neplakať, ale len s úsmevom im oznámiť, že toto je radosť pre nás.

Veľa vecí sme sa naučili, získali sme nový pohľad na život. Už vieme lepšie vyhodnotiť závažnosť nejakej veci. Je niečo dôležité, alebo nie je? Soplík? Zlomená noha? To ešte nič nie je… Keď sme videli tie prípady na Kramároch.. Hlavne po úrazoch. Išlo o život. My sme vedeli, čo bude, ale niekedy sú rodičia postavení pred realitu v priebehu sekúnd. Všetko je v poriadku a zrazu… Ako moja sesternica, ktorá čakala zdravé dieťa, boli dobré prognózy a pri pôrode sa všetko skomplikovalo, dieťa sa pridusilo. Sestrenica mi raz hovorila: „Ty to máš také ťažké…“ A ja jej na to: „Ja som od 16. týždňa vedela, čo ma čaká, ale ty si deväť mesiacov mala zdravé dieťa a v jednom okamihu šok. Tak pre koho to bolo ťažšie?“

Spätným pohľadom poviem, že stále si na Dorotku zaspomíname, je tu s nami. Človek sa s tým naučí žiť. Prijal to. Keď niečo prišlo, riešili sme tie situácie a nezamýšľali sme sa, čo bude zajtra. To budeme riešiť potom.

Žiaľ, moderná prenatálna diagnostika slúži ako diaľnica k eugenickým potratom. A je ich veľa! Vtedy je už príliš neskoro vplývať na rodičov počatého dieťaťa, aby sa správne rozhodli. Bolo by dobré, aby sa o tom hovorilo na predmanželskej príprave. No vtedy je to vraj pre snúbencov príliš teoretické/vzdialené  a nevenujú tomu pozornosť. Aké východisko vidíte vy? Ako rodičom pomôcť, aby to zvládli tak ako vy?

T: Naozaj je otázne, ako by sme to všetko prijímali, keby sme neboli v Medzanoch, keby sme predtým nepoznali Kuckovcov, ktorí nám ukázali cestu. Neviem. Možno áno, možno nie…

Dcére ste dali meno Dorota. V preklade značí Boží dar.  Bolo to príznačné. V čom bola pre vás Dorotka darom od Boha?

R: Až neskôr sme zistili, čo znamená meno Dorota. Detstvo som prežil medzi staršími ľuďmi a tam som objavil bohatstvo porekadiel. Odtiaľ si pamätám vyjadrenie, že „každé dieťa je požehnaním“ . V čom? Možno v tom, že naša Dorotka mohla zmeniť ľudí v našom okolí, ktorí ju stretli – či už v nemocniciach, alebo aj v našej rodine. Spomínam si na kamaráta, ktorý sa sťažoval svojej známej, že ich dieťa má akúsi škvrnu či znamienko na líci. Ona mu ukázala fotku Dorotky, aby ho ukľudnila. Prišiel k nej frustrovaný a odišiel spokojný.

T: Raz sme sa boli fotiť v ateliéri celá rodina. Majiteľ ateliéru ho mal otvorený posledný deň, chcel skončiť s podnikaním, lebo mal problémy. Keď videl Dorotku, s ľahkosťou si povzdychol si, že jeho problémy sú nič. Teda vidíte, možno pre neho to bolo povzbudenie.

Požehnanie? Možno si ešte celkom neuvedomujeme dosah na náš život. Kým bola medzi nami, nepýtali sme sa na príčinu, ale hľadali sme spôsob, ako sa k tomu postaviť, ako sa o ňu postarať.