„Ste obec, ktorá si váži život…“

Obec Osikov je druhou v bardejovskom okrese, ktorá vytvorila spoločný hrob pre pochovávanie potratených detí. Projekt je súčasťou celkovej revitalizácie obecného cintorína.

Hrob a pamätník

Toto dielo pomoci pre rodičov, ktorí stratili svoje dieťa ešte skôr ako sa stihlo narodiť, sa nachádza neďaleko vstupnej brány. Pozostáva z dvoch častí. Na kamennom bloku sa nachádza súsošie Pomník nenarodeným deťom. Jeho autorom je Mgr. art. Martin Hudaček. Na skale sa nachádza tabuľa s biblickým textom od proroka Izaiáša: „Ktože mi týchto porodil? Veď ja som bezdetná a neplodná, zajatá a vzdialená, kto teda týchto vychoval? Hľa, ja som ostala sama, odkiaľže sú títo?“ (Iz 49, 21)

Druhú časť tvorí spoločný hrob pre potratené deti. Zriaďovateľom a správcom hrobu je obec Osikov. Hrob je určený pre obyvateľov obce, resp. pre ostané obce vo farnosti (Fričkovce, Vaniškovce), prípadne po dohode aj pre ďalších. Ak sa rodičia potrebujú poradiť, ako postupovať v príprave na pohreb, môžu využiť linku pomoci 0948 66 58 99.

Slávnosť požehnania pamätníka a hrobu sa konala v nedeľu, 12. novembra 2023. Začala svätou omšou o 10:30 vo farskom kostole v Osikove. Spolu s miestnym duchovným koncelebroval o. Dušan Škurla, poverený apoštolátom ochrany života v košickej arcidiecéze.

Následne sa zhromaždenie presunulo na obecný cintorín. Pred obradom požehnania sa prítomným prihovoril starosta obce Ing. Jozef Kvokačka, PhD., autor súsošia Mgr. Art. Martin Hudaček a osikovský farár Mgr. Pavol Štefúrik.

Odhalenie diela hudobne doprevádzal chrámový zbor.

“Nech ich maličké telá nájdu v ňom odpočinok…”

Obrad požehnania viedol o. Dušan Škurla. Zavŕšil ho modlitbou:

“Zriadením tohto hrobu ukazujeme novosť myslenia.”

Príhovor o. Dušan Škurlu počas svätej omše v Osikove:

Téma Božieho slova pred Sviatkom Krista Kráľa je zameraná na Pánov Príchod. Konkrétne, že treba byť pripravený, lebo On prichádza. Prichádza rôznym spôsobom a prichádza nečakane. Tak nečakane ako smrť sama. Hoci celý život vieme, že raz zomrieme, predsa každého prekvapí, že zomiera alebo že vidí niekoho zomierať. Neraz ohľadom smrti blízkeho človeka povieme „zostal som prekvapený“ alebo „bol to šok“.

Naozaj Pán prichádza. Nielen vtedy, keď zomrieme a On si nás povolá na večnosť, ale podľa Matúšovho evanjelia v 25. kapitole Pán prichádza prekvapujúcim spôsobom v biednych ľuďoch okolo nás. Bol som hladný, dali ste mi jesť, bol som smädný dali ste mi piť, pocestný a prichýlili ste ma atď. A kedy to bolo? Vtedy, keď sme to preukázali naším blížnym.

Pán prichádza prekvapujúco a tým pádom to vyvoláva rozruch. Čítame dnes v evanjeliu, že o polnoci sa strhol krik. Lebo prišiel ženích. Zaujímavé. Na ženích predsa čakali. Tak prečo ten krik? Pred niekoľkými dňami som sa rozprával s príbuznou v Ďapalovciach, kde bolo epicentrum zemetrasenia. Hovorila mi, že keď to nastalo, vybehla vonku a počula krik po dedine. Ľudia navzájom kričali na seba vo veľkom rozrušení. Trasenie zeme roztrasie aj naše vnútro. Čiže evanjelium nepreháňa.

V tom zemetrasení, keď príde Pán, sa ukáže, či máme alebo nemáme olej. Ukáže sa, aký dôležitý je olej v nádobách. Vtedy nebude veľa času. Bude to stav pohotovosti. Ako pri zemetrasení. Niet veľa času. Zopár sekúnd na to, aby človek vybehol z domu a nezostal zasypaný. Človek musí rýchlo konať. Inak môže byť všetko stratené.

Bratia a sestry, ako je to s Pánovým príchodom, tak je aj so ženou, ktorá potráca dieťa, čo nosí pod srdcom. Príde to zrazu. Času je veľmi málo. Počíta sa na minúty, hodiny. Nikto to žene dopredu neohlási. Žena začne krvácať, sú to momenty.  Niekedy sa to deje večer alebo v noci. Lekár nie je nablízku. Žena a s ňou i celá rodina sú rozrušení. Ak žena nie je dostatočne pripravená na taký moment, ak nezachová duchaprítomnosť a chladnú hlavu, ak nemá dostatok informácií, ak jej chýba asistencia blízkeho človeka, tak sa môže stať, že dieťa nielen potratí, ale aj definitívne stratí… a už ho niet. Niet jeho tela. Zostane spláchnuté, alebo niekde v nemocnici v odpade s ostatným biologickým materiálom.

Preto je taký dôležitý moment, aký dnes slávime – že ste pripravili hrob pre takto prípady. Keď sa stane, že žena spontánne potratí – a nie je to zriedkavé; najčastejšie v ranných štádiách tehotenstva – ponúkame žene pomoc. Takým spôsobom napĺňame nádoby olejom, aby bol pripravený, keď ho zrazu bude treba. Keď sa stane, že rodičia stratia dieťa, hrob už bude pripravený, aby ho mohli pochovať. Zaiste, tento hrob nie je jediná pomoc, ktorá sa rodičom núka. Veľká dávka pomoci sa objavila v roku 2005, keď bol upravený zákon o pohrebníctve. Odvtedy si môžu rodičia vyžiadať potratené dieťa na pochovanie v hocijakom štádiu tehotenstva. Dovtedy to bolo možne len ak hmotnosť dieťaťa presahovala jeden kilogram. A je faktom, že väčšina detí zomiera v prvých týždňoch tehotenstva, keď sú tieto deti ešte veľmi malé, takže sa zmestia do dlane alebo aj do zápalkovej krabičky.

Koľko rokov prešlo od roku 2005? Sedemnásť? Osemnásť? Vedeli ste o tejto možnosti? Áno, kývete hlavami, že ste nevedeli. Niečo sa príjme v parlamente, ale k nám táto informácia nemusí doraziť.  Panuje nevedomosť. Máme takú možnosť, no nevieme o nej.  

Tí, čo sa venujú problematike pochovávania potratených detí, rozmýšľali, ako to posunúť ďalej.  Ak je toľko ľudí, ktorí o tejto možnosti pochovania nevedia, a ak aj vedia o možnosti, netušia, ako treba postupovať, čo môžeme urobiť? Tak sa začala realizovať myšlienka spoločných – vopred pripravených – hrobov pre potratené deti. Ich počet postupne rastie.  My v Košiciach sme taký hrob vybudovali v roku 2016. A ukazuje sa, že je to veľká pomoc. Keď už je hrob pripravený, rodičia sú omnoho ochotnejší svoje dieťa pochovať. Už len samotným zriadením hrobu sa mnohí ľudia dozvedia o možnosti pochovania potrateného dieťaťa. Tak máme v Košiciach k dnešnému dňu pochovaných viac ako sto detí. A rodičia sú nám za to veľmi vďační. Pretože stres okolo udalosti spontánneho potratu je veľký. Žena neraz musí zostať niekoľko dní v nemocnici, je slabá, manžel je zamestnaný starostlivosťou o ostatné žijúce deti a aj o manželku, a tak im nezostáva energia, aby vybavovali zriadenie hrobu. Okrem toho by museli „bojovať“ s rodinou, ktorá niekedy pôsobí odrádzajúco a so začudovaním, keď rodičia oznámia, že chcú pohreb pre dieťa, ktoré sa ešte ani nenarodilo, keď ešte ani nebolo viditeľné, že žena bola tehotná.

V tomto zmysle som šťastný, že také dielo vzniká aj u vás. V Osikove sa môžete pochváliť, že máte nový cintorín. Tú novosť vnímam v dvojakom význame. Jednak je to časová novosť, t .j.  že cintorín bol nedávno revitalizovaný. Ale ešte dôležitejšia je iná novosť – novosť myslenia. Spočíva v širšom pohľade na úctu k zosnulým. Práve zriadením hrobu pre potratené deti sa zvýrazňuje táto novosť myslenia. Takže môžeme tvrdiť, že ide o moderný cintorín. Nielen vďaka tomu, že sú tam moderné architektonické prvky, ale najmä tým, že odzrkadľuje naše hlbšie pochopenie, kým je človek, kedy začína ľudský život a akú úctu si zasluhuje ľudský život už od počatia. Týmto počinom prejavujeme väčšiu úctu samotným deťom, ale aj ich rodičom. Lebo pochovanie ich dieťaťa je veľkým krokom k uzdraveniu bolesti, akú rodič prežíva po strate dieťaťa. Nie nadarmo sa pochovanie mŕtveho označuje ako skutok telesného milosrdenstva. Je to milosrdenstvo voči zosnulému, ale aj voči sebe samému. Voči mne živému, ktorý sa lúčim so svojim príbuzným a pochovávam ho. Lebo cez pohreb mám možnosť žialiť, rozlúčiť sa s ním. Je to forma lásky. Nehovoriac o tom, že ak osud tiel týchto detí ide len tak do stratena, keď ich telá končia medzi ostatným biologickým materiálom, rodičia si často ani neuvedomia, že svojmu dieťaťu môžu a majú dať meno a môžu mať s ním osobnejší vzťah. Na druhej strane, keď dieťa pochovávame, tak sa stáva úplne samozrejmým, že dieťaťu dáme meno a ako spontánne ho prijímame ako člena rodiny.

Vaše dielo je výnimočné v tom, že v sebe spája dva prvky. Je to hrob a aj pamätník. Prečo je to významné? Keď hovoríme o hrobe, máme na mysli budúce deti, ktoré zomrú pred narodením a tie tam pochováme. No väčšina potratených detí nedostala hrob. Jednoducho, nevedeli ste o tom, nebola možnosť, panovali predsudky a podobne. Preto je tu ten pamätník – plní funkciu symbolického hrobu pre vaše už dávnejšie potratené deti, za ktorými žialite a nechcete na ne zabudnúť. Ten pamätník bude zhmotnením vašej pamäte, pamäte vašej rodiny na vaše dieťa.

Pamätník a hrob nám ohlasuje ešte jednu skutočnosť: príbeh vášho dieťaťa sa neskončil. Vaše dieťa zomrelo, ale to neznamená koniec. Spolu s vašou novou krížovou cestou na cintoríne nám hrob a pamätník pripomínajú článok našej viery: veríme vo vzkriesenie mŕtvych, veríme v život budúceho veku, teda vo večný život. Vaše dieťa má od počatia nesmrteľnú dušu. Príbeh sa neskončil. Žijú v Bohu a raz sa s nimi môžeme stretnúť.  A už aj teraz môžeme mať s nimi živý a osobný vzťah.

Toto dielo scitlivuje nás a aj všetkých okoloidúcich. Pripomína hodnotu a dôstojnosť človeka od počatia. Zušľachťuje nás. Je to ako kravata na našej ľudskosti. Nielen tým, že si uvedomujeme základnú pravdu. Ale že z toho vyvodzujeme aj konkrétne dôsledky, napr. tak že, potratené deti pochováme tam, kde aj telá ostatných zosnulých.   Dvíha nás a premieňa naše ušľachtilé zmýšľanie, ale ešte viac naše šľachetné konanie.

Zriadením tohto diela konáme prorockú službu. Tak ako sme o tom počuli z prvého čítania z Knihy Tobiáš. Opisuje nábožného žida Tobiho, ktorý v pohanskej krajine pochováva mŕtvych. Tam to nebola samozrejmosť. Vraždy neboli zriedkavé a mŕtvi boli niekedy pohodení na ulici. A Tobi konal prorocky. Poukazoval na to, čo ostatní ľudia neboli schopní „vidieť“. Bolo to viditeľné, ale neboli to schopní vidieť – že človek (aj jeho mŕtve telo) si zaslúži primeranú úctu. Naše konanie je prorocké aj s pohľadom do budúcnosti. Myslím tým na fakt, že väčšina potratených detí zostáva nepochovaná. Rodičia si ich nevyžiadali na pochovanie a tak končia ako biologický odpad. Zatiaľ zostáva našou nenaplnenou túžbou, aby do riadneho hrobu boli uložené aj tie deti, ktoré nepochovajú ich rodičia. To je prípad detí, zabitých umelým potratom, ale aj prípad mnohých spontánne potratených detí.

Chcem sa na záver poďakovať všetkým vám, ktorí ste sa pričinili o zriadenie tohto diela. Pánovi starostovi, poslancom obecného zastupiteľstva, sponzorom, vášmu duchovnému otcovi. Ďakujem všetkým, ktorí darovali svoje úsilie, prácu, podporu i sympatie.

Týmto dielom ohlasujeme dobrého Boha, ktorý sa vtelil, vzal si na seba ľudské telo, vstúpil do tohto sveta ako počaté dieťa – embryo, bol deväť mesiacov pod srdcom svojej mamy a narodil sa. Dnes slávime, aký veľký je človek v Božích očiach (Žalm 8) a ako takého si ho chceme uctiť. Amen.

Autor fotografií: Ing. Vladimír Droblienka